Читать книгу: «Aréna Jedna: Otrokári », страница 4
TRI
Stúpam po svahu priamo nahor za intenzívneho ranného slnka, ktorým sa blyští všadeprítomný sneh. Je to biely svet. Slnko svieti tak jasne, že skoro nevidím. Dala by som čokoľvek za šiltovku alebo slnečné okuliare.
Dnes je našťastie vcelku bezvetrie, je teplejšie než včera a ako stúpam nahor, počujem okolo seba roztápať sa sneh, z ktorého v malých potôčikoch steká voda dole a padá vo veľkých zhlukoch z konárov borovíc. Sneh je aj mäkší a kráča sa mi lepšie.
Obzriem sa cez plece a pozerám na údolie, ktoré sa podo mnou rozprestiera a vidím, že cesty na rannom slnku znovu vidno. To mi robí starosti, ale v duchu si vynadám a som naštvaná, že sa nechávam takto rozrušiť zlými znameniami. Mala by som byť silnejšia. Racionálnejšia, ako otec.
Nasadila som si kapucňu a skláňam hlavu kvôli vetru, ktorý naberá na sile, čím vyššie stúpam a priala by som si mať na sebe svoj nový šál. Dávam ruky k sebe a šúcham si ich, chcela by som mať i rukavice, a výrazne pridávam do kroku. Som rozhodnutá rýchlo sa tam dostať, preskúmať chatku, nájsť toho jeleňa a ponáhľať sa dolu za Bree. Možno so sebou vezmem dole i niekoľko pohárov džemu, to Bree určite poteší.
Idem po svojich stopách zo včerajška, ktoré sú v roztápajúcom sa snehu stále zreteľné a tento raz je cesta ľahšia. Zhruba za dvadsať minút som tam, kde som bola včera a obchádzam najvyššiu plošinu.
Som si istá, že je to to isté miesto ako včera, ale keď hľadám chatku, nemôžem ju nájsť. Je tak dobre schovaná, že ju nemôžem nájsť ani keď viem, kde ju mám hľadať. Začínam pochybovať, či som na správnom mieste. Pokračujem ďalej po svojich stopách, kým nedôjdem na rovnaké miesto ako včera. Naťahujem krk, ako môžem a konečne si ju všimnem. Som ohromená, ako dobre je skrytá a to mi dodáva ešte väčšiu odvahu sa tu zabývať.
Stojím a načúvam. Nie je počuť nič, len zvuk zurčiaceho potôčika. Starostlivo skúmam sneh a hľadám akékoľvek známky stôp vedúcich dnu alebo von (okrem mojich včerajších). Žiadne nevidím.
Idem k dverám, postavím sa k priečeliu domu a pozerám sa do všetkých strán, či medzi stromami niečo neuvidím, akékoľvek známky toho, že tu bol i niekto iný. Stojím a načúvam aspoň minútu. Nič. Vôbec nič.
Konečne som spokojná a cítim úľavu, že je toto miesto naozaj naše a iba naše.
Potiahnem ťažké vstupné dvere, ktoré blokuje sneh a vnútri sa rozleje jasné slnečné svetlo. Keď sa prikrčím a vchádzam dnu, v slnečnom svetle sa zdá, akoby som tu bola úplne prvý raz. Je to rovnako malé a útulné, ako si to pamätám. Vidím, že podlaha je pôvodná, zo širokých dosiek, ktoré vyzerajú najmenej sto rokov staré. Je tu ticho. Malé otvorené okná na oboch stranách púšťajú dovnútra tiež veľa svetla.
Skúmam miestnosť vo svetle a hľadám čokoľvek, čo som včera mohla prehliadnuť – ale nič také tu nie je. Pozriem sa na podlahu a hľadám rukoväť padacích dverí, potom si k nej kľaknem a trhnutím ich otvorím. Zdvihol sa oblak prachu a vznáša sa v slnečnom svetle.
Zleziem dole a tento raz mám vďaka odrazenému svetlu o tunajšej skrýši omnoho lepšiu predstavu. Musia tu byť stovky pohárov. Všímam si niekoľko ďalších s malinovým džemom a do každého vrecka si hneď jeden napchám. Bree sa zblázni. A Saša tiež.
Zbežne prezriem i ostatné poháre a vidím najrôznejšie druhy potravín: uhorky, rajčiny, olivy, kapustu. Vidím aj niekoľko ďalších druhov džemu, z každého aspoň tucet. Vzadu ich je ešte viac, ale nemám čas si ich lepšie poobzerať. Ťaží ma myšlienka na Bree.
Vydriapem sa po rebríku nahor, zatvorím za sebou padacie dvere, ponáhľam sa von z chatky a zavriem za sebou dvere. Stojím tam a znovu skúmam okolie, pripravená reagovať na kohokoľvek, kto by ma mohol sledovať. Stále mám strach, že je to všetko príliš dobré na to, aby to bola pravda. Ale znovu nič nepočujem. Možno som proste len príliš napätá.
Namierim si to smerom, kde som videla toho jeleňa, čo je asi tridsať metrov odtiaľto. Keď dorazím na miesto, vytiahnem otcov lovecký nôž a mám ho pripravený. Viem, že to môže trvať dlho, než na neho znovu narazím, ale azda toto zviera, rovnako ako ja, je tvorom s pevnými zvykmi. Ani náhodou nie som dosť rýchla na to, aby som sa za ním hnala, ani dosť obratná na to, aby som po ňom skočila – nemám ani pištoľ alebo nejakú skutočnú loveckú zbraň. Mám ale jednu šancu, a tou je môj nôž. Vždy som bola pyšná na to, že dokážem trafiť stred terča na tridsať metrov. Vrhanie nožom je to jediné, čím som na otca dokázala zapôsobiť – alebo aspoň dosť na to, aby sa ma nepokúšal opraviť alebo mi poradiť. Naopak, tvrdil, že je to jeho zásluha, pretože ten talent som vraj zdedila po ňom. V skutočnosti ale nedokázal vrhať nožom ani zďaleka tak dobre ako ja.
Prikrčím sa na rovnakom mieste ako včera, schovaná za stromom, hľadím na plošinu s nožom v ruke a čakám. A modlím sa. Počujem len zvuk vetra.
V duchu si prechádzam, čo spravím, keď toho jeleňa uvidím: pomaly sa postavím, zamierim a vrhnem nôž. Najskôr si hovorím, či nemám mieriť na jeho oči, ale potom sa rozhodnem pre jeho krk: ak miniem, vždy bude šanca, že ho trafím inde. Moje ruky nie sú príliš zmrznuté a ak budem mieriť presne, tak by som ho možno, ale naozaj len možno, mohla zraniť. Je mi ale jasné, že je to len jedno veľké „ak“.
Plynuli minúty. Zdá sa to ako desať, dvadsať, tridsať minút... Vietor ustane a potom sa opäť zdvihne v prudkých závanoch a ja pri nich cítim, ako mi snehové vločky sfúknuté zo stromov dopadajú na tvár. S pribúdajúcim časom mi začína byť zima, pomaly prichádzam o cit a spytujem sa, či to nebol zlý nápad. Znovu sa ale ozve bolestivý kŕč z hladu a ja viem, že to musím skúsiť. Ak to sťahovanie mám zvládnuť, budem potrebovať všetky bielkoviny, ktoré nájdem – zvlášť ak budem do kopca tlačiť tú motorku.
Čakám už asi hodinu a som úplne premrznutá. Premýšľam, či to nemám vzdať a ísť dole. Možno by som miesto toho mohla znovu skúsiť uloviť nejakú rybu.
Rozhodnem sa, že sa prejdem okolo, aby sa mi v nohách trochu rozprúdila krv a aby moje ruky zostali svižné – keby som ich mala použiť teraz, neboli by k ničomu. Dvíham sa na nohy a kolená i chrbát ma bolia, čo sú také stuhnuté. Vydávam sa na prechádzku snehom a začínam malými krôčikmi. Zdvíham a ohýbam kolená, otáčam trupom doľava a doprava. Nôž zastrčím späť za opasok a šúcham si ruky, dýcham na ne a pokúšam sa v nich obnoviť cit.
Náhle zmeraviem. V diaľke som začula prasknutie vetvičky a cítim pohyb.
Pomaly sa otáčam. Vidím, ako sa na vrchole kopca objavil jeleň. Pomaly, váhavo šliape do snehu, svoje kopytá jemne kladie na zem. Skloní hlavu, žuje list a urobí ďalší opatrný krok dopredu.
Srdce sa mi rozbúcha od vzrušenia. Málokedy mám pocit, že je otec so mnou, ale dnes áno. Akoby som teraz počula jeho hlas: Pokoj. Dýchaj pomaly. Nenechaj ho všimnúť si, že si tu. Sústreď sa. Ak sa mi podarí toto zviera skoliť, bude to znamenať jedlo – skutočné jedlo pre Bree, Sašu a mňa aspoň na týždeň. Potrebujeme to.
Urobí niekoľko ďalších krokov na čistinu a môžem si ho lepšie prezrieť: je to veľký jeleň a je zhruba tridsať metrov odo mňa. Keby to bolo desať metrov alebo možno i dvadsať, bola by som si omnoho istejšia. Neviem, či ho na túto vzdialenosť trafím. Keby bolo teplejšie a keby sa nehýbal, tak áno. Moje ruky sú však skrehnuté, jeleň sa hýbe a v ceste je množstvo stromov. Ja proste neviem. Viem však, že ak miniem, tak už sem nikdy znovu nepríde.
Čakám a prezerám si ho, mám strach, že ho vyplaším. Bude musieť prísť bližšie. Ale zdá sa, že nechce. Premýšľam, čo robiť. Môžem sa k nemu rozbehnúť, priblížiť sa k nemu čo najviac a potom vrhnúť nožom. To by ale bolo hlúpe: prebehnem sotva meter a on utečie. Uvažujem, či by som sa k nemu nemala prikradnúť. Pochybujem ale, že by to fungovalo. Stačí iba ten najmenší zvuk a vezme nohy na plecia.
Takže tu stojím a premýšľam. Spravím malý krok dopredu a presúvam sa do pozície na vrhnutie nožom, ak bude treba. A ten jeden krok bol chybou.
Pod nohou mi praskla vetvička a jeleň okamžite obrátil hlavu mojím smerom. Dívame sa jeden druhému do očí. Viem, že ma vidí a viem, že o chvíľku utečie. Srdce sa mi rozbúcha, pretože mi je jasné, že toto je moja jediná šanca. Mozog sa mi zastavil.
Potom akoby som vybuchla. Siahnem k opasku, vezmem nôž, urobím veľký krok dopredu, pozbieram všetok svoj um, napriahnem sa, zamierim na jeho krk a vrhnem nožom.
Otcov ťažký námornícky nôž sa otáča vo vzduchu a ja sa modlím, aby netrafil niektorý zo stromov. Dívam sa, ako sa prevracia a leskne na slnku, je to nádherný pohľad. V rovnakom okamihu vidím, ako sa jeleň otáča a začína bežať.
Som priďaleko na to, aby som videla, čo presne sa stalo, ale o chvíľu neskôr by som mohla prisahať, že som počula zvuk noža zaťatého do mäsa. Jeleň ale utiekol a nedokážem povedať, či je zranený.
Rozbehla som sa za ním. Dobieham k miestu, kde stál a na moje prekvapenie vidím v snehu stopu jasno červenej krvi. Srdce mi poskočilo od radosti.
Idem po krvavej stope, bežím a bežím, skáčem cez kamene a po zhruba päťdesiatich metroch ho vidím: leží na boku v snehu a nohy sa mu šklbú. Nôž má zabodnutý v krku. Presne v mieste, kam som mierila.
Jeleň je ale stále nažive a ja neviem, ako ho mám zbaviť trápenia. Cítim, ako trpí a je to hrozný pocit. Chcem mu dopriať rýchlu a bezbolestnú smrť, ale neviem ako.
Kľaknem si k nemu, vytiahnem mu z krku svoj nôž, skloním sa nad neho a jedným rýchlym pohybom zarežem hlboko po celom krku a dúfam, že to zaberie. V tom okamihu sa z rany začne rinúť krv a o ďalších desať sekúnd sa jeho nohy konečne prestali šklbať. I jeho oči sa prestali hýbať a ja konečne viem, že je mŕtvy.
Stojím nad ním s nožom v ruke, hľadím na neho a cítim sa neuveriteľne previnilo. Zabiť také krásne, bezbranné zviera – pripadám si ako barbar. V tejto chvíli je pre mňa ťažké myslieť na to, ako nutne toto jedlo potrebujeme a aké som mala šťastie, že som ho vôbec ulovila. Myslím len na to, že pred niekoľkými minútami bol živý a dýchal, ako ja. A teraz je mŕtvy. Znovu sa naňho pozriem, ako leží v snehu, s dokonalým pokojom, a proti svojej vôli sa hanbím.
V tom okamihu ho začujem prvý raz. Najskôr si ho nevšímam a domnievam sa, že mám halucinácie, pretože to skrátka nie je možné. O chvíľu však zosilnie a počuť ho jasnejšie a ja viem, že je skutočný. Srdce sa mi rozbúcha ako splašené. Je to zvuk, ktorý som tu hore počula len jediný raz. Kvílenie motora. Automobilového motora.
Stojím tam úplne v šoku a nemôžem sa ani hnúť. Motor počuť čoraz jasnejšie a hlasnejšie a ja viem, že to môže znamenať len jediné. Otrokári. Nikto iný by sa neodvážil vyjsť tak vysoko a ani by na to nemal dôvod.
Rozbehnem sa a nechávam jeleňa jeleňom, bežím pomedzi stromy, okolo chatky a dole po svahu. Nebežím dosť rýchlo. Myslím na Bree, ako tam sedí doma sama a počuje zvuk blížiacich sa motorov. Snažím sa bežať rýchlejšie, priamo nadol po zasneženom svahu, potkýnam sa, zakopávam a srdce mám až v krku.
Bežím tak rýchlo, že padám tvárou do snehu, odrela som si koleno a lakeť a na chvíľu strácam dych. Snažím sa znovu postaviť na nohy a všimnem si krv na svojom kolene a ruke, ale je mi to jedno. Nútim sa opäť do behu a potom do šprintu.
Stále sa mi šmýka, ale napokon dobehnem na plošinu, z ktorej vidím až na náš dom. Srdce sa mi zasekne v krku: v snehu vidím zreteľné stopy pneumatík, vedú priamo k nášmu domu. Vonkajšie dvere sú otvorené. A čo je najhoršie, nepočujem Sašu štekať.
Bežím ďalej a ďalej dole a pritom si poriadne obzriem dve autá zaparkované pri našom dome: patria otrokárom. Sú nízko posadené, celé čierne, s obrovskými pneumatikami a čiernymi tyčami cez okná a vyzerajú ako športové autá na steroidoch. Na kapote majú znak Arény 1, vidno ho až odtiaľto — diamant so šakalom uprostred. Sú tu, aby nakŕmili arénu.
Uháňam ďalej po svahu. Som príliš ťažká. Siahnem do vreciek, vytiahnem poháre s džemom a hodím ich o zem. Počujem za sebou zvuk roztriešteného skla, ale ani ho nevnímam. Teraz už na ničom inom nezáleží.
Som sotva sto metrov od domu, keď vidím, ako autá štartujú a odchádzajú. Mieria späť nadol po kľukatej ceste. Keď si uvedomím, čo sa stalo, je mi do plaču.
O tridsať sekúnd neskôr dobieham k domu, míňam ho, mierim priamo k ceste a dúfam, že ich dostihnem. Je mi jasné, že dom je prázdny.
Príliš neskoro. Stopy áut hovoria jasne. Dívam sa zo zrázu pri ceste a vidím ich, majú už aspoň pol míle náskok a naberajú rýchlosť. Peši ich nemám šancu dohoniť.
Bežím späť k domu, len pre prípad, že by sa vari Bree nejakým zázrakom dokázala schovať alebo že by ju nevzali so sebou. Rozrazím vonkajšie dvere a naskytne sa mi hrôzostrašný pohľad: všade navôkol je krv. Na zemi leží mŕtvy otrokár oblečený celý v čiernej uniforme a z krku mu tečie krv. Vedľa neho leží na boku Saša, je mŕtva. Na boku má zrejme strelnú ranu, z ktorej jej vyteká krv. Zuby má stále zahryznuté v krku tej mŕtvoly. Je jasné, čo sa stalo: Saša sa určite pokúsila Bree brániť a vrhla sa na toho muža, keď vošiel dovnútra a zahryzla sa mu do krku. Ostatní ju museli zastreliť. Ona však nepustila.
Behám po celom dome a kričím Breeino meno a sama vo svojom hlase počujem zúfalstvo. Už to nie je ten hlas, ktorý poznám: je to hlas šialenca.
Všetky dvere sú ale dokorán a všetko je prázdne. Otrokári mi vzali sestru.
ŠTYRI
Stojím tam, v obývačke chaty svojho otca, úplne v šoku. Na jednej strane som sa vždy bála, že to raz príde, ale teraz, keď to prišlo, nemôžem tomu vôbec uveriť. Zmocnil sa ma strašný pocit viny. Prezradil nás včerajší oheň? Alebo videli dym? Prečo som nebola opatrnejšia?
Tiež sa nenávidím za to, že som Bree dnes ráno nechala samu — zvlášť po tých našich zlých snoch. Vidím jej tvár, ako kričí a prosí ma, aby som neodchádzala. Prečo som ju nepočúvla? Mala som veriť svojim inštinktom? Keď sa zamyslím, tak ma otec asi naozaj varoval. Prečo som tomu nevenovala pozornosť?
Nič z toho teraz ale nie je dôležité a zastavila som sa len na chvíľku. Som v akčnom režime a v žiadnom prípade nie som pripravená vzdať sa a nechať to tak. Už teraz pobieham po dome a nemienim strácať drahocenný čas, musím dostihnúť tých otrokárov a zachrániť Bree.
Pribehnem k mŕtvole otrokára a zbežne si ho prezriem: má na sebe ich klasickú vojenskú uniformu, celú čiernu, s čiernymi vojenskými topánkami a čiernym tričkom s dlhými rukávmi, cez ktoré má oblečenú priliehavú čiernu vojenskú bundu. Stále má na sebe čiernu masku so znakom Arény 1 — poznávacie znamenie otrokára — a má aj malú čiernu helmu. To mu veľmi nepomohlo: Saši sa aj tak podarilo zaseknúť mu zuby do krku. Pozriem sa na Sašu a takmer sa začnem dusiť. Som jej taká vďačná za to, že sa tak statočne bila. Cítim sa previnilo, že som tu nechala samu i ju. Znovu sa pozriem na jej mŕtvolu a prisahám si, že keď dostanem Bree naspäť, riadne Sašu pochovám.
Rýchlo z mŕtvoly otrokára zložím všetko, čo by sa mohlo hodiť. Začnem jeho opaskom, ktorý si pripnem okolo pása a pevne utiahnem. Je na ňom puzdro a v ňom pištoľ, ktorú rýchlo vytiahnem a prezriem: je plná munície a zdá sa, že funguje bez problémov. Je to ako nájsť zlato – a teraz je moja. V opasku je tiež niekoľko zásobníkov s muníciou.
Zložím mu helmu a vidím jeho tvár: prekvapuje ma, že je o dosť mladší, než som čakala. Nebude mať viac než 18 rokov. Nie všetci otrokári sú nemilosrdní lovci odmien. Niektorí k tomu boli prinútení a slúžia prevádzkovateľom arén, ktorí majú skutočnú moc. Aj napriek tomu mi ho nie je ľúto. Koniec koncov, či už ho k tomu niekto donútil alebo nie, prišiel sem, aby mi vzal sestru — a mňa by zobral tiež.
Chcem len jednoducho vybehnúť von a bežať za nimi, ale vyhreším sa a najskôr sa pokúsim zachrániť, čo sa dá. Viem, že tie veci budem potrebovať a na ďalšej minúte alebo dvoch už nezáleží. Vezmem do rúk jeho helmu, skúsim si ju nasadiť a s úľavou zisťujem, že mi pasuje. Čierny priezor sa hodí, nebude ma oslepovať sneh. Ďalej si vezmem jeho oblečenie, ktoré zúfalo potrebujem. Beriem si jeho rukavice, vyrobené z ultraľahkého materiálu s vypchávkou, a našťastie mi dokonale sedia. Kamaráti si ma kvôli mojim veľkým rukám často doberali — ale teraz som za ne pre zmenu rada. Beriem si jeho bundu a tiež mi sadne, i keď mi je trochu veľká. Dívam sa na neho, aký je chudý a hovorím si, že mám šťastie.
Máme skoro rovnakú veľkosť. Bunda je hrubá a vypchatá niečím podobným ako prachové perie. V živote som na sebe niečo také veľké a luxusné nemala a som za ňu strašne vďačná. Teraz sa konečne môžem vydať do zimy.
Pozriem naňho a viem, že by som si mohla vziať i jeho tričko – to ale nedokážem. Tak akosi je to príliš osobné.
Porovnám jeho nohy s mojimi a celá šťastná vidím, že máme rovnakú veľkosť. Pri vyzúvaní svojich starých, ošarpaných, malých topánok nestrácam žiadny čas, takisto pri obúvaní tých jeho. Postavím sa. Dokonale mi sedia a chodí sa v nich skvele. Tie čierne vojenské topánky s kovovou špičkou a kožušinou vnútri mi siahajú až na predkolenie. Sú tisíckrát teplejšie – pohodlnejšie – než moje staré topánky.
Vo svojich nových topánkach, bunde, rukaviciach a s opaskom so zbraňou a strelivom sa cítim ako znovuzrodená, pripravená na boj. Pozriem sa opäť na mŕtvolu Saše a neďaleko vidím Breeinho nového medvedíka, celého od krvi. Snažím sa potlačiť slzy. Chcela by som tomu otrokárovi napľuť do tváre, skôr než odídem von, ale iba sa otočím a vybieham z domu.
Počínala som si rýchlo, vyzliekla som ho a obliekla som sa ani nie za minútu a teraz bežím z domu hlava-nehlava, aby som dobehla stratený čas. Keď som vybehla z dverí, bolo vzdialené kvílenie ich motorov ešte počuť. Nemôžu mať na mňa viac než míľu a som rozhodnutá tú vzdialenosť skrátiť. Potrebujem len trochu šťastia – aby sa zasekli v nejakom záveji alebo zle odbočili – a potom ich možno, len možno, dokážem dohoniť. A s tou pištoľou a muníciou by som ich mohla pekne zaskočiť. Ak nie, nedostanú ma bez boja. Neexistuje absolútne žiadna možnosť, že by som sa vrátila bez Bree.
Bežím do kopca a potom do lesa ako najrýchlejšie viem a mám namierené k otcovej motorke. Obzriem sa a vidím, že dvere od garáže sú otvorené. Otrokári ju určite prehľadali. Som taká vďačná za to, že som pred rokmi mala ten rozum a schovala ju.
Driapem sa do kopca v roztápajúcom sa snehu a náhlim sa ku kroviu, kde je schovaná motorka. Tie vypchávané rukavice sa hodia: pichľavé vetvy a tŕnisté krovie jednoducho odstrčím. O niekoľko okamihov je cesta k motorke voľná. Uľavilo sa mi, že je stále tu, dobre chránená pred všetkými živlami. Bez zaváhania si utiahnem svoju novú helmu, vytiahnem kľúčik zo skrýše v kolese a naskočím na motorku. Otočím kľúčikom v zapaľovaní a nakopnem plyn.
Motor sa roztočil, ale nechytil. Mám pocit, ako keby som spadla tvárou na zem. Motorku som neštartovala už niekoľko rokov. Že by bola už nepojazdná? Zas a zas ju skúšam kopať a štartovať. Už vydáva ten správny zvuk, stále jasnejšie, ale stále nič. Začínam panikáriť. Ak tento stroj nenaštartujem, tak nemám žiadnu šancu ich chytiť. A Bree stratím navždy.
„No tak, NO TAK!“ kričím a celá sa trasiem.
Znovu a znovu ju nakopávam. Zakaždým robí viac a viac hluku a cítim, že sa to už blíži.
Obrátim hlavu k oblohe.
„OCKO!“ zakričím. „PROSÍM ŤA!“
Znovu ju nakopnem a tento raz chytila. Úplne sa mi uľavilo. Párkrát pretočím motor, viac a viac, a z výfuku začnú vychádzať malé čierne obláčiky splodín.
Teraz mám aspoň malú šancu.
*
Otočím ťažkými riadidlami a idem s motorkou niekoľko stôp dozadu. Váži skoro viac, než vládzem utlačiť. Znovu otočím riadidlá a pridám trošku plynu a moja mašina sa rozbehne zo strmého kopca, stále ešte celá zasnežená a pokrytá vetvičkami.
K asfaltovej ceste to mám asi päťdesiat metrov, ale schádzať po svahu tunajšími lesmi môže byť zradné. Motorka sa šmýka a i keď šliapem na brzdy, takmer ju nedokážem ovládať. Je to skôr taký riadený šmyk. Kĺžem popri stromoch, len tesne ich míňam a celá motorka sa so mnou natriasa, keď prejdem veľkú jamu alebo nabehnem na kameň. Modlím sa, aby mi nepraskla pneumatika.
Po zhruba tridsiatich sekundách tej najdrsnejšej jazdy, akú si dokážem predstaviť, konečne opúšťam hlinu a motorka s veľkým buchnutím dosadá na asfaltovú cestu. Zatočím a pridám plyn, motor je veľmi živý: po strmej asfaltovej horskej ceste akoby som letela. Je to paráda.
Začínam naberať veľkú rýchlosť, motor buráca a vietor sviští okolo. Vonku mrzne ako nikdy a som naozaj rada, že som si vzala tie rukavice a bundu. Neviem, čo by som bez nich robila.
Napriek tomu však nemôžem ísť veľmi rýchlo. Táto cesta má ostré zákruty a nie sú tu zvodidlá. Stačí jedna príliš ostrá zákruta a poletím desiatky metrov vzduchom priamo zo zrázu. Idem najrýchlejšie ako sa dá, ale pred každou zákrutou brzdím.
Je to skvelý pocit znovu šoférovať. Už som zabudla, ako chutí skutočná sloboda. Moja nová bunda sa vo vetre trepe ako šialená. Sklápam čierny priezor a žiarivo biela farba zasneženej krajiny sa mení na tlmene šedú.
Proti tým otrokárom mám jednu výhodu: poznám tunajšie cesty lepšie než ktokoľvek iný. Chodievam sem už od detstva a viem, kde sa cesta stáča, aká je strmá a poznám i skratky, o ktorých by nikdy nemohli vedieť. Teraz sú na mojom území. A i keď na nich strácam možno míľu alebo dve, verím, že nájdem spôsob, ako ich dostihnúť. Táto motorka je síce stará, ale bude prinajmenšom taká rýchla ako tie ich športiaky.
Tiež som presvedčená o tom, že viem, kam majú namierené. Ak sa z hôr chcú dostať späť na diaľnicu – čo určite chcú – tak majú na výber len jednu cestu, a tou je cesta číslo 23, ktorá vedie na východ. A ak sa chcú dostať do mesta, nemajú inú možnosť, než prejsť cez rieku Hudson po moste Ripa Van Winkla. Je to ich jediná cesta von. A ja som odhodlaná byť tam pred nimi.
Začínam si na svoju mašinu zvykať a naberám značnú rýchlosť, a to takú, že kvílenie ich motorov je už hlasnejšie. To ma povzbudzuje ešte viac a ženiem motorku rýchlejšie, než by som mala: pozriem sa na tachometer a vidím, že idem 60 míľ za hodinu. Viem, že je to nebezpečné, pretože tieto uzučké zákruty ma nútia spomaliť až na 10 míľ za hodinu, ak nechcem vymiesť sneh na kraji cesty. Po každej zákrute pridávam plyn a pred každou ďalšou brzdím. Konečne som ich dostihla natoľko, že ich pred sebou vidím, majú náskok asi míľu a nárazník jedného z ich áut práve zmizol za zákrutou. To mi dodáva ďalšiu vzpruhu. Ja týchto chlapíkov chytím — alebo pri tom umriem.
Prechádzam ďalšou zákrutou, spomalila som približne na 10 míľ za hodinu a chystám sa znovu pridať plyn, keď vtom vidím niekoho stáť uprostred cesty, priamo predo mnou. Objavil sa z ničoho nič a nestihnem vôbec zareagovať.
Idem priamo na neho a nemám inú možnosť než dupnúť na brzdy. Našťastie nejdem veľmi rýchlo, ale moja motorka i tak na snehu dostala šmyk a nemôžem chytiť stopu. Dvakrát sa otočím dookola a nakoniec sa zastavím o žulový masív horského úbočia.
Mám šťastie. Keby som sa roztočila na druhú stranu, vytočila by som sa priamo zo zrázu.
Všetko sa to stalo tak rýchlo, že som v šoku. Sedím na motorke, kŕčovito sa držím riadidiel a pozriem sa hore na cestu. Môj prvý inštinkt je, že ten muž je otrokár, ktorý ma má vykoľajiť. Jedným rýchlym pohybom vypnem motor, vyberiem pištoľ a namierim ju na muža, ktorý tam stále ešte stojí, zhruba šesť metrov odo mňa. Odisťujem zbraň a natiahnem kohútik, ako ma to otec toľkokrát učil na strelnici. Mierim mu priamo na srdce miesto hlavy, takže ak miniem, aj tak ho niekam trafím.
Ruky sa mi trasú i v rukaviciach a cítim, aká som nervózna, keď mám stlačiť spúšť. Ešte nikdy som nikoho nezabila.
Ten muž náhle zdvihne ruky do vzduchu a urobí krok smerom ku mne.
„Nestrieľaj!“ volá na mňa.
„Zostaň, kde si!“ volám naňho späť a stále nie som úplne pripravená ho zabiť.
Poslušne sa zastavil.
„Ja nie som jeden z nich!“ volá na mňa. „Pokúšam sa prežiť. Rovnako ako ty. Vzali mi brata!“
Hovorím si, či to nie je pasca. Potom ale zdvihnem priezor a poriadne si ho prezriem, má na sebe obnosené džínsy plné dier, rovnako ako ja, a má len jednu ponožku. Pozriem sa naňho lepšie a vidím, že nemá žiadne rukavice a že má modré ruky, nemá ani žiadnu bundu a má na sebe len šedé termotričko, v ktorom sú tiež diery. Hlavne vidím jeho vychudnutú tvár, ešte vpadnutejšiu než je tá moja a všímam si, že má tmavé kruhy pod očami. Taktiež sa dlho neholil. A tiež si nemôžem nevšimnúť to, aký je napriek tomu všetkému hrozne pekný. Vyzerá približne na môj vek, možno 17 rokov, a má hustú šticu svetlohnedých vlasov a veľké, svetlomodré oči.
Očividne hovorí pravdu. Nie je to otrokár. Prežíva. Ako ja.
„Volám sa Ben!“.
Pomaly skláňam pištoľ a trochu sa mi uľavilo, ale i tak som nepokojná a naštvaná, že ma zastavil a chcem pokračovať ďalej. Ben ma stál drahocenný čas a takmer som kvôli nemu spadla zo skaly.
„Skoro si ma zabil!“ kričím naňho. „Čo si robil uprostred cesty?“
Zapnem motor, nakopnem motorku a som pripravená ísť ďalej.
Ben ale spraví niekoľko krokov smerom ku mne a zbesilo máva rukami.
„Počkaj!“ kričí na mňa. „Neodchádzaj! Prosím ťa! Vezmi ma so sebou! Majú môjho brata! Potrebujem ho dostať späť. Počul som tvoju motorku a myslel som, že si jedna z nich, tak som zatarasil cestu. Nevedel som, že si jedna z nás. Prosím ťa! Chcem ísť s tebou!“
Na chvíľku mi ho je ľúto, ale potom sa ozve môj inštinkt, ktorý mi velí prežiť a som teraz trochu zmätená. Na jednej strane by mi mohol pomôcť, pretože viac ľudí má väčšiu šancu, ale na druhej strane toho človeka nepoznám a nepoznám ani jeho povahu. Rozplače sa pri boji? Vie sa vôbec biť? A ak ho vezmem so sebou v sajdkáre, palivo mi dôjde skôr a nepôjdem tak rýchlo. Chvíľu sa zamyslím a nakoniec sa rozhodnem, že ho so sebou nezoberiem.
„Prepáč,“ poviem mu, sklopím svoj priezor a som pripravená vyraziť. „Len by si ma zdržoval.“ Pretáčam motor, keď vtom na mňa znovu zakričí.
„Dlhuješ mi to!“
To ma na chvíľku zarazilo a snažím sa pochopiť, čo mi práve povedal. Dlhujem mu to? Za čo?
„Ten deň, keď ste prvý raz prišli,“ pokračuje. „S tvojou malou sestričkou. Nechal som vám jeleňa. Bolo to jedla aspoň na týždeň. Dal som vám ho. A nič som za to nechcel.“
Jeho slová ma zasiahli. Pamätám si ten deň, akoby to bolo včera, a koľko to pre nás znamenalo. Nikdy som si nemyslela, že by som niekedy mohla naraziť na človeka, ktorý nám ho tam nechal. Musel tam byť celý čas – tak blízko – schovával sa v horách rovnako ako my. Prežíval. Staral sa o seba. A o svojho malého brata.
Cítim, že mu niečo dlhujem. Mením preto svoj názor. Nemám rada, keď niekomu niečo dlhujem. Možno je predsa len lepšie, keď nás bude viac. A viem, aké to je: vzali mu brata rovnako ako mne sestru. Možno je to jeho motivácia. Možno spolu dokážeme narobiť väčšie škody.
„Prosím ťa,“ žiada ma. „Musím zachrániť svojho brata.“
„Dovnútra,“ vravím mu a ukazujem smerom k sajdkáre.
Bez váhania naskočil dnu.
„Druhá prilba je vnútri.“
O sekundu neskôr sedí vnútri a snaží sa nasadiť si moju starú prilbu. Už nečakám ani sekundu a prudko vyrážam preč.
Motorka je o niečo ťažšia, než bola, ale je aj lepšie vyvážená. O chvíľku znovu točím 60 míľ za hodinu a letím po strmej horskej ceste priamo dole. Tento raz už nezastavím kvôli ničomu.
*
Ženiem sa po kľukatých cestách, zákruta za zákrutou, a za jednou takou zákrutou sa mi naskytne panoramatický výhľad na celé údolie. Odtiaľto vidím všetky cesty a v diaľke vidím dve autá otrokárov. Majú náskok aspoň dve míle. Ak nabrali takú rýchlosť, museli sa dostať až na cestu číslo 23, čo znamená, že vyšli z hôr a idú po širokej, rovnej ceste. Páli ma pomyslenie na to, že vzadu v jednom z tých dvoch áut sedí Bree. Myslím na to, aká je asi vystrašená. Či ju nejako zviazali, či ju niečo nebolí. Chudinka, je asi hysterická. Dúfam, že nevidela Sašinu smrť.
S novou energiou pridávam plyn, zákruty beriem až príliš zostra a keď sa pozriem vedľa seba, vidím Bena, ako sa kŕčovito drží okraja sajdkáry a vyzerá vystrašene, ako keby visel nad priepasťou.
Po niekoľkých uzučkých zákrutách opúšťame horskú cestu a letíme po ceste číslo 23. Konečne sme na normálnej diaľnici a ideme po rovine. Teraz môžem z motorky vyžmýkať maximum.
A to aj robím. Radím a pridávam plyn, koľko to dá. Nikdy som sa na tejto motorke – ani na ničom inom – nerútila takou rýchlosťou. Sledujem, ako tachometer ukazuje 100, potom 110, potom 120… Na ceste je stále ešte sneh a lieta mi do tváre, kde sa odráža od helmy, ale cítim, ako ma snehové vločky pichajú do kože na krku. Viem, že by som mala spomaliť, ale to nespravím. Musím tých chlapíkov dostihnúť.
130… 140… Ideme tak rýchlo, že takmer nemôžem dýchať a viem, že ak z nejakého dôvodu budem musieť brzdiť, tak to nepôjde. Dostali by sme šmyk a prevrátili sa toľkokrát, že by sme nemali šancu. Nemám ale na výber. 150… 160…
„SPOMAĽ!“ kričí Ben. „VEĎ UMRIEME!“
Cítim to rovnako: my naozaj umrieme. Vlastne som si tým celkom istá. Ale už mi to je jedno. Všetky tie roky skrývania a opatrnosti si konečne vybrali svoju daň. Nemám vo zvyku sa schovávať, omnoho radšej veci riešim priamo. To som asi zdedila po otcovi: radšej stáť a bojovať. Teraz, po všetkých tých rokoch, mám konečne šancu bojovať. A to pomyslenie, že Bree je niekde pred nami, tak blízko, so mnou niečo urobilo: naštvalo ma to. Nemôžem sa prinútiť k tomu, aby som spomalila. Už vidím ich autá a to mi zase dodáva odvahy. Určite ich doháňam. Už sú ani nie míľu pred nami a prvý raz mám naozaj pocit, že ich môžeme dostihnúť.
Diaľnica sa stáča a strácam ich z dohľadu. Keď znovu nabehneme na rovný úsek, už na diaľnici nie sú, akoby zmizli. Som zmätená, ale keď sa pozriem pred seba, dôjde mi, čo sa stalo. A preto rýchlo šliapem na brzdy.
V diaľke vidím, že naprieč diaľnicou leží padnutý strom a zatarasil ju. Našťastie mám ešte čas zabrzdiť. Vidím, ako sa stopy áut otrokárov odkláňajú z cesty a vedú okolo stromu. Keď sa pomaly blížime k stromu a schádzame z cesty v stopách otrokárov, všimnem si, že kôra je čerstvo posekaná. A je mi jasné, čo sa stalo: niekto ten strom musel pred chvíľou zoťať. Hádam, že niekto z tých, čo prežívajú, jeden z nás. Musel vidieť, čo sa stalo a zoťal ten strom, aby ich zastavil. Aby nám pomohol.
