Читать книгу: «Aréna Jedna: Otrokári », страница 2

DVA

Kým dorazím k otcovej chate, je už po súmraku, teplota klesla a stvrdnutý sneh mi praská pod nohami. Vyjdem z lesa a vidím našu chatu, ako tam sedí sťa hniezdo, nápadne zasadená vedľa cesty a s úľavou pozorujem, že vyzerá neporušene, presne tak, ako som ju opúšťala. Okamžite sa idem pozrieť, či k nej alebo od nej nevedú nejaké stopy – zvieracie alebo ľudské – a žiadne nenachádzam.

Vnútri sa nesvieti, ale to je normálne. Keby áno, mala by som obavy. Nemáme elektrinu a svetlo by znamenalo, že Bree zapálila sviečky — a to by bezo mňa neurobila. Zastavím sa a niekoľko sekúnd načúvam, ale všade je ticho. Žiadne zvuky zápasu, volanie o pomoc, ani nárek človeka, ktorý je chorý alebo ho niečo bolí. S úľavou si môžem vydýchnuť.

Jeden hlások vo mne sa stále bojí, že sa raz vrátim a dvere nájdem otvorené dokorán, okná rozbité, stopy vedúce do domu a Bree nikde. Túto nočnú moru som mala už niekoľkokrát, vždy sa prebudím celá spotená a musím sa ísť do vedľajšej izby presvedčiť, že je Bree vo svojej posteli. Vždy tam je, úplne v poriadku, a ja sa v duchu napomínam. Viem, že by som sa po tých rokoch mala prestať toľko strachovať. Ale z nejakého dôvodu nemôžem: vždy, keď musím Bree nechať samu, je to, akoby som si do srdca vrazila malý nôž.

Stále som v strehu, pozorujem okolie a dívam sa na našu chatu v poslednom svetle dohárajúceho dňa. Nikdy nebola pekná. Typická horská chata, vlastne veľká hranatá škatuľa bez akejkoľvek osobnosti, steny ozdobené lacným akvamarínovým vinylom, ktorý vyzeral staro už od prvého dňa a ktorý dnes vyzerá ako pleseň. Okien je málo, sú malé a vyrobené z lacného plastu. Vyzerá, akoby patrila medzi obytné prívesy. Má zhruba päť metrov na šírku a desať metrov na dĺžku, čo poskytuje priestor pre jednu spálňu, ale jej staviteľ ju vo svojej nekonečnej prozreteľnosti rozdelil na dve malé spálne a ešte jednu menšiu obývačku.

Pamätám si, ako som sem ešte ako dieťa jazdila, to bolo ešte pred vojnou, keď bol svet normálny. Keď bol otec doma, brával nás sem na víkendy, aby sme na pár dní boli preč z mesta. Nechcela som byť nevďačná, tak som otcovi hovorila, že sa mi tu páči, ale v duchu som to tu nikdy nemala rada – vždy to tu bolo také temné, stiesnené a zatuchnuté. Spomínam si, že som sa ako dieťa nikdy nemohla dočkať, až víkend skončí, aby som sa odtiaľto dostala preč. Vybavujem si, že som si v duchu prisahala, že keď budem väčšia, nikdy sa sem nevrátim.

Paradoxne som teraz za toto miesto vďačná. Zachránilo mi život — Bree tiež. Keď vypukla vojna a museli sme utiecť z mesta, nemali sme na výber. Keby nebolo tejto chatky, neviem, kam by sme šli. A keby nebola tak vysoko, ako je, pravdepodobne by nás otrokári už dávno chytili. Zvláštne, ako môže človek veci neznášať ako dieťa a nakoniec si ich vážiť ako dospelý. No, skoro dospelý. V 17 rokoch sa už v podstate za dospelú považovať môžem. Za posledných niekoľko rokov som aj tak asi zostarla omnoho viac, než väčšina dospelých.

Keby táto chata nebola postavená celkom pri ceste, tak na očiach — keby bola aspoň o trochu menšia, viac chránená, hlbšie v lese, tak by som asi také obavy nemala. I tak by sme si museli poradiť s tými papierovými stenami, deravou strechou a oknami, cez ktoré prefukuje. Nikdy by to nebol teplý, pohodlný domov. Ale aspoň by bol bezpečný. Keď sa na tú našu chatu teraz dívam, aká výrazná je oproti horskému pozadiu, nemôžem sa striasť pocitu, že žijeme uprostred terča.

Pod topánkami mi vŕzga sneh, keď sa blížim k vinylovým dverám a zvnútra sa ozve hlasitý štekot. To len Saša robí to, na čo som ju vycvičila: chráni Bree. Som za ňu strašne vďačná. Stráži Bree tak starostlivo a šteká i pri tom najmenšom hluku, takže mi dodáva dosť pokoja na to, aby som ju tu mohla nechať samu, keď idem loviť. Zároveň mi jej štekanie občas robí starosti a bojím sa, že nás prezradí: koniec koncov štekajúci pes obvykle znamená, že je nablízku človek. A to je presne zvuk, ktorý by otrokári hľadali.

Rýchlo vstúpim do chaty a Sašu utíšim. Zavriem za sebou dvere, drevo sa mi skoro sype z rúk a vchádzam do temnistej miestnosti. Saša stíchne, začne vrtieť chvostom a skočí na mňa. Šesťročný čokoládový labrador a najvernejší pes, akého si človek môže predstaviť – a najlepšia spoločníčka. Nebyť Saše, Bree by už asi dávno upadla do depresie. A ja asi tiež.

Saša mi oblizuje tvár a zdá sa byť viac nadšená než zvyčajne. Ňuchá mi pri opasku a okolo vreciek, už zrejme zistila, že som priniesla niečo zvláštne. Dám drevo na zem, aby som ju mohla pohladkať a všímam si, že má vystúpené rebrá. Je už príliš chudá. Cítim sa previnilo. Na druhej strane sme ja i Bree tiež chudé. Vždy si delíme, čo nájdeme a sme tím troch seberovných. I tak by som si priala, aby som jej mohla dať viac.

Štuchá nosom do ryby, až mi vykĺzne a spadne na zem. Saša na ňu okamžite skočí a ryba letí cez celú miestnosť. Znovu na ňu skočí a tento raz sa do nej zahryzne. Ale čerstvá ryba jej asi nechutí, preto ju necháva tak. Namiesto toho sa s ňou začne hrať a znova a znova na ňu skáče.

„Saša, prestaň!“ zavolám ticho, aby som nezobudila Bree. Bojím sa tiež, že keď sa s ňou bude hrať príliš, roztrhne ju a zničí časť cenného mäsa. Saša poslušne prestane. Vidím ale, aká je nadšená a chcem jej niečo dať. Siahnem do vrecka, vytiahnem pohár, prstom vyberiem trochu malinového džemu a dám jej ho k ňufáku.

Bez zaváhania mi prst oblizne a na tri obliznutia je ako vymydlený. Olizuje sa, hľadí na mňa s očami dokorán a očividne chce viac.

Pohladkám ju po hlave, dám jej pusu a zdvihnem sa na nohy. Uvažujem, či odo mňa bolo milé dať jej ochutnať, alebo kruté dať jej tak málo.

V dome je tma, čo v noci vždy býva, tak sa ním potácam opatrne. Oheň zakladám málokedy. I keď teplo potrebujeme naozaj veľmi, nechcem riskovať, že by na nás oheň upútal pozornosť. Dnešný večer je ale iný: Bree sa musí zotaviť, fyzicky i duševne, a viem, že oheň to dokáže zariadiť. Tiež si hovorím, že už nemusím byť taká opatrná, keď sa zajtra sťahujeme.

Idem cez izbu k príborníku a vyberám z neho zapaľovač a sviečku. Jednou z najlepších vecí na tomto mieste bola obrovská zásoba sviečok, jeden z mála dobrých vedľajších produktov toho, že otec bol námorník a kvázi zálesák. Keď sme sem chodili ako deti, elektrina vypadávala pri každej búrke, takže otec robil zásoby sviečok, aby mohol zápasiť s prírodnými živlami. Spomínam si, že keď som zistila, že jeho skriňa je plná sviečok, tak som si z neho kvôli tomu uťahovala a hovorila som mu, že je škrečok hrabivý. Teraz, keď nám ich zostáva už len pár, by som si priala, aby ich bol naškrečkoval viac.

Náš jediný zapaľovač udržujem nažive tým, že ho používam výnimočne a že ho raz za pár týždňov doplním benzínom z motorky. Vďaka Bohu za otcovu motorku a tiež vďaka za to, že ju ešte raz naposledy natankoval: je to jediná vec, kvôli ktorej si myslím, že stále ešte máme výhodu, že máme niečo naozaj cenné, nejaký spôsob, ako prežiť, ak by sa veci pohli zlým smerom. Otec motorku vždy nechával v malej garáži pri chate, ale keď sme sem po vojne prvý raz dorazili, tak som zo všetkého najskôr vyšla s motorkou a schovala ju v kopcoch do lesa pod kríky a konáre také husté, že ju nikto nemal šancu nájsť. Hovorila som si, že keby náš dom niekedy niekto objavil, ako prvé by sa pozrel do garáže.

Som vďačná aj za to, že ma ju otec naučil riadiť už keď som bola veľmi mladá, a to i napriek maminým protestom. Naučiť sa ju riadiť bolo dosť ťažké, pretože má sajdkáru. Spomínam si, ako som sa ju v dvanástich rokoch učila šoférovať, otec sedel v sajdkáre a štekal na mňa povely vždy, keď som chcela zastaviť. Riadiť som sa naučila na týchto strmých a nemilosrdných cestách a pamätám si, že som mala pocit, že umrieme. Vybavujem si, že som sa pozrela cez okraj zrázu, videla tú výšku, rozplakala sa a chcela, aby šoféroval on. On ale odmietol. Tvrdohlavo tam sedel viac než hodinu, kým som konečne neprestala plakať a neskúsila to znova. A nejako som sa ju naučila riadiť. Moja výchova v kocke.

Na motorku som nesiahla od doby, keď som ju schovala. Nechcem veľmi riskovať, preto sa na ňu chodím pozrieť len keď potrebujeme doplniť zapaľovač, a i to robím v noci. Hovorím si, že keby sme odtiaľto museli rýchlo zmiznúť, dala by som Bree a Sašu do sajdkáry a odviezla nás do bezpečia. V skutočnosti nemám najmenšie tušenie, kam by sme vlastne šli. Podľa toho, čo som videla a počula, je zvyšok sveta len pustatina plná divokých zločincov, gangov a preživších je len málo. Tí agresívnejší, ktorí prežili, sa zhromaždili v mestách a unášajú a zotročujú kohokoľvek nájdu, či už pre svoje vlastné dôvody alebo aby títo otroci bojovali v arénach na život a na smrť. Hádam, že Bree a ja sme jedny z mála tých, ktorí prežili a stále žijú slobodne mimo mesta. A jedny z mála tých, ktorí ešte neumreli od hladu.

Zapálim sviečku a Saša ide pomaly za mnou tmavým domom. Predpokladám, že Bree spí a to mi robí starosti: obvykle toho veľa nenaspí. Pred dverami sa zastavím a premýšľam, či ju mám zobudiť alebo nie. Ako tam stojím, môj pohľad sa zdvihne nahor, až som sa zľakla svojho odrazu v malom zrkadle. Zakaždým, keď sa vidím, vyzerám omnoho staršia. Moja vychudnutá, hranatá tvár je sčervenená od chladu, lemujú ju svetlé hnedé vlasy po plecia a moje oceľovo šedé oči na mňa hľadia, akoby patrili niekomu, koho nepoznám. Sú to intenzívne oči s tvrdým pohľadom. Otec vždy hovorieval, že sú to vlčie oči. Mama vždy hovorievala, že sú krásne. Nebola som si istá, komu mám veriť.

Rýchlo svoj zrak odvraciam od zrkadla, pretože sa nechcem vidieť. Natiahnutou rukou obraciam zrkadlo tak, aby sa to už nestalo.

Pomaly otvorím dvere Breeinej izby. V tom okamihu Saša vtrhne dnu, skočí na posteľ vedľa Bree, ľahne si jej na hrudník a začne jej oblizovať tvár. Nikdy ma neprestane prekvapovať, aké sú si tie dve blízke – niekedy si hovorím, že sú si bližšie než my dve.

Bree pomaly otvorí oči a zažmúri do tmy. „Brooke?“ pýta sa.

„Som to ja,“ hovorím ticho. „Som doma.“

Posadí sa a keď ma spozná, začne sa usmievať a oči sa jej rozsvietia. Leží na zemi na lacnom matraci, odhodí na bok svoju prikrývku a vstáva z postele ešte v pyžame. Pohybuje sa pomalšie než zvyčajne.

Skloním sa k nej a objímem ju.

„Mám pre tebe prekvapenie,“ vravím jej a len sťažka krotím svoje nadšenie.

Pozrie sa na mňa široko otvorenými očami, ktoré po chvíli zavrie, natiahne ruku a čaká. Je taká úprimná a dôverčivá, že ma to udivuje. Kladiem si otázku, čo jej mám dať ako prvé a rozhodnem sa pre čokoládu. Siahnem do vrecka, vytiahnem tabuľku čokolády a pomaly jej ju položím do dlane. Otvorí oči, pozrie sa na svoju ruku a neisto žmúri v matnom svetle. Dávam sviečku bližšie.

„Čo je to?“ pýta sa.

„Čokoláda,“ odpovedám jej.

Pozrie sa na mňa, ako keby som si z nej strieľala.

„Vážne,“ vravím jej.

„Ale kde si ju dostala?“ pýta sa nechápavo. Díva sa znovu na svoju dlaň, ako keby jej tam práve pristála kométa. Nedivím sa jej. Už nie sú žiadne obchody, v okolí nikto nie je a v okruhu stoviek míľ nie je miesto, kde by som niečo také mohla nájsť.

Usmievam sa na ňu. „Dal mi ju pre teba Santa. Je to vianočný darček.“ Zvraští obočie. „Nie, teraz vážne,“ trvá na svojom.

Zhlboka sa nadýchnem, pretože je zrejmé, že je čas povedať jej o našom novom domove a že odtiaľto zajtra odídeme. Pokúšam sa prísť na najlepší spôsob, ako to podať. Dúfam, že bude rovnako nadšená ako ja – ale s deťmi človek nikdy nevie. V hĺbke duše mám strach, že sa na toto miesto mohla upnúť a že nebude chcieť odísť.

„Bree, mám veľkú novinu,“ hovorím a skláňam sa k nej, aby som ju objala okolo ramien. „Dnes som objavila fantastické miesto, vysoko v horách. Je to malá kamenná chatka a je pre nás ako stvorená. Je tam teplo, útulne a bezpečne a navyše má nádherný kozub, kde môžeme kúriť každú noc. A najlepšie zo všetkého je to, že priamo tam je aj veľa najrôznejšieho jedla. Ako táto čokoláda.“

Bree sa díva na čokoládu, skúma ju a keď si uvedomí, že je to skutočné, oči sa jej otvoria ešte raz toľko. Opatrne čokoládu rozbalí a privonia k nej. Zavrie oči a usmieva sa, potom sa nakloní k tabuľke, aby si odhryzla – ale vtom sa zarazí. Starostlivo sa na mňa zadíva.

„Ale čo ty?“ spytuje sa. „Máme iba jednu?“

Celá Bree, vždy berie ohľad na ostatných, i keď hladuje. „Ty si vezmi prvá,“ hovorím jej. „To je v poriadku.“

Rozbalí väčšiu časť a odhryzne si poriadny kus. Jej hladom zúbožená tvárička sa úplne rozplýva od blaženosti.

„Žuj pomaly,“ upozorňujem ju. „Nechceš predsa, aby ťa rozbolelo bruško.“

Spomalí a vychutnáva si každý kúsok. Odlomí veľký kus a dáva mi ho do dlane. „A teraz ty,“ hovorí.

Pomaly si ju dávam do úst, odhryznem si malý kúsok a nechávam si ho na špičke jazyka. Cmúľam ju, potom ju pomaly žujem a vychutnávam si každučký moment. Vôňa a chuť čokolády napĺňa moje zmysly. Je to asi tá najlepšia vec, ktorú som v živote jedla.

Saša fňuká a strká ňufák k čokoláde, takže Bree kúsok odlomí a ponúka jej ho. Saša jej ho chňapne priamo z ruky a prehltne ho na jeden raz. Bree sa smeje a je z nej nadšená, ako vždy. Potom preukáže obdivuhodnú sebadisciplínu, pretože zvyšnú polovicu čokolády zase zabalí, natiahne sa a múdro ju položí hore na skriňu, kam Saša nedočiahne. Bree stále ešte vyzerá slabá, ale vidím, že nálada sa jej už vracia.

„Čo je to?“ pýta sa a ukazuje na môj opasok.

Chvíľu neviem, o čom hovorí, ale potom sa pozriem dole a vidím medvedíka. Od všetkého toho nadšenia som naň úplne zabudla. Vytiahnem ho a podávam jej ho.

„Našla som to v našom novom domove,“ hovorím. „Je to pre teba.“

Bree vypleštila oči nadšením a pritláča medvedíka z celej sily k svojej hrudi a kýva sa s ním sem a tam.

„Je úžasný!“ volá Bree a oči jej úplne svietia. „Kedy sa sťahujeme? Nemôžem sa dočkať!“

Uľavilo sa mi. Skôr než stačím odpovedať, Saša sa nakloní k Bree a ňufákom štuchne do jej nového medvedíka a očucháva ho. Bree jej ho nezbedne pritlačí na tvár a Saša ho chňapne a uteká s ním z izby.

„Hej!“ zvolá Bree, prepukne v hysterický smiech a ženie sa za ňou.

Obe vbehnú do obývačky a už sa úplne ponorili do urputného boja o medvedíka. Neviem, kto z nich si to užíva viac.

Idem za nimi, sviečku opatrne zakrývam rukou, aby nezhasla a nesiem ju priamo ku kôpke dreva. Do kozuba vložím niekoľko tenkých vetvičiek a z koša vedľa neho vezmem trochu suchého lístia. Som rada, že som ho minulú jeseň nazbierala, aby bolo čím rozložiť oheň. Ide to ako po masle. Suché lístie vložím pod vetvičky, zapálim ho a plamene už onedlho oblizujú drevo. Pridávam lístie, kým nakoniec vetvičky nechytia úplne. Sfúknem sviečku, aby som ju šetrila na ďalšiu príležitosť.

„My budeme mať oheň?“ pýta sa nadšene Bree.

„Áno,“ odvetím jej. „Dnes oslavujeme. Je to naša posledná noc tu.“

„Jéj!“ Bree kričí a skáče a Saša vedľa nej šteká a pridáva sa k všeobecnej veselosti. Bree odbehla k drevu, vzala pár polienok a pomáha mi prikladať. Prikladáme opatrne, aby mal oheň dosť vzduchu a Bree doň fúka a rozdúchava plamene. Keď sa chytia polienka, pridám hore väčšie poleno. Pridávam ďalšie väčšie polená, až kým nemáme poriadny oheň.

O niekoľko okamihov je izba celá rozžiarená a začínam cítiť sálajúce teplo. Stojíme pri ohni, ja k nemu natiahnem ruky a začnem si ich šúchať, aby teplo preniklo do mojich prstov. Cítim, ako sa do nich pomaly začína vracať cit. Po dlhom dni vonku pomaly začínam rozmŕzať a cítiť sa vo svojej koži.

„Čo je to?“ spýta sa Bree a ukazuje na druhú stranu miestnosti. „To vyzerá ako ryba!“

Beží k nej a chytí ju, zdvihne ju a ona jej vykĺzne z rúk. Smeje sa a Saša neváha ani sekundu a znovu sa na ňu vrhne a labami ju pošle cez celú miestnosť. „Kde si ju chytila?“ zakričí.

Beriem rybu do náruče, skôr než ju Saša stihne ešte viac potrhať, otvorím dvere a hodím ju von do snehu, kde vydrží dlhšie a kde sa jej nič nestane, potom za sebou znova zavriem.

„To bolo ďalšie moje prekvapenie,“ oznamujem jej. „Dnes budeme mať večeru!“

Bree ku mne pribehne a celú ma objíme. Saša šteká, ako keby rozumela. Tiež Bree objímem.

„Mám pre teba ešte dve prekvapenia,“ oznamujem jej s úsmevom. „Sú to zákusky. Chceš počkať až po večeri? Alebo ich chceš hneď?“

„Hneď!“ vykríkne vzrušene.

Aj ja sa nadšene usmievam. Aspoň ju to zabaví do večere.

Siahnem do vrecka a vytiahnem pohár džemu. Bree sa naň díva s takým smiešnym výrazom a očividne je trochu zmätená, takže odkrútim veko a dám jej pohár pod nos. „Zavri oči,“ poviem jej.

Zavrela ich. „A teraz si privoňaj.“

Zhlboka sa nadýchne a na tvári sa jej rozleje úsmev. Otvorí oči.

„To vonia ako maliny!“ vykríkne.

„Je to džem. No tak, ochutnaj.“

Bree siahne dvoma prstami do pohára, naberie si veľkú porciu a zje ju. Oči sa jej rozsvietia.

„Ách,“ vydýchne, siahne prstami po ďalšiu veľkú porciu a ponúkne ju Saši, ktorá pribehne a bez váhania ju zhltne. Bree sa hystericky smeje a ja pohár zase zavriem a dám ho na kozubovú rímsu, preč z dosahu Saše.

„To je tiež z nášho nového domova?“ pýta sa.

Prikývnem a som rada, že to už teraz považuje za náš nový domov.

„A ešte posledné prekvapenie,“ vravím. „To si ale schovám na večeru.“

Odopnem termosku z opaska a dávam ju vysoko na kozubovú rímsu, aby na ňu nevidela. Vidím, že si môže krk vykrútiť, ale schovala som ju dobre.

„Ver mi,“ hovorím jej. „To bude niečo!“

*

Nechcem, aby nám to doma smrdelo rybacinou, takže sa dnes ešte raz vydám do zimy a pripravím toho lososa vonku. Beriem si nôž a pripravujem sa na prácu. Vlastne neviem, čo robím, ale viem dosť, aby mi bolo jasné, že hlava ani chvost sa nejedia. Takže začnem tým, že ich odrežem.

Potom si hovorím, že plutvy tiež asi jesť nebudeme, takže ich všetky odrežem – a šupiny tiež nie, tak ich očistím, ako len najlepšie viem. Potom si vravím, že sa asi jedáva otvorená, takže zvyšok rozrežem napoly. Vnútri je čosi hutné a ružové, plné malých kostí. Neviem, čo ešte urobiť, takže už asi bude pripravená na varenie.

Skôr než vojdem dnu, musím si umyť ruky. Jednoducho vezmem do dlaní hrsť snehu a očistím si ním ruky. Som zaň vďačná – obvykle musím ísť k najbližšiemu potoku, pretože nemáme žiadnu tečúcu vodu. Vstanem a kým vojdem dnu, na chvíľu sa zastavím a rozhliadam sa po okolí. Najskôr počúvam, ako vždy, či nezačujem nejaké známky hluku alebo nebezpečenstva. Po niekoľkých sekundách si uvedomím, že svet už vari pokojnejší byť nemôže. Konečne sa pomaly začínam uvoľňovať, zhlboka sa nadýchnem a cítim, ako mi na tvár padajú snehové vločky, vnímam, aké je všade dokonalé ticho a uvedomujem si, aká krásna je tu vlastne príroda. Vysoké borovice sú pokryté bielym snehom, ktorý sa neprestajne znáša z purpurového neba a svet sa zdá byť dokonalý ako v rozprávke. Oknami je vidno žiaru kozuba a zvonku naša chata vyzerá ako to najútulnejšie miesto na zemi.

Vraciam sa dovnútra s rybou v ruke, zatváram za sebou dvere a cítim, aké je príjemné sa zvonku vrátiť na miesto o toľko teplejšie, ožiarené mäkkým svetlom, ktoré sa od všetkého odráža. Bree sa o oheň stará vzorne, ako vždy, prikladá drevo ako odborníčka a oheň je teraz ešte jasnejší. Na zemi pri kozube pripravuje riad, ktorý priniesla z kuchyne. Saša neisto sedí vedľa nej a sleduje každý jej pohyb.

Prinesiem rybu k ohňu. Vlastne ani poriadne neviem, ako ju uvariť, takže ju len dám na chvíľu nad oheň, nech sa chvíľu opeká, niekoľko ráz ju obrátim a budem dúfať, že to bude fungovať. Bree mi číta myšlienky: okamžite odbehla do kuchyne a vracia sa s ostrým nožom a dvoma dlhými špízmi. Každý kus ryby napichne na špíz a potom svoju porciu vezme a drží ju nad plameňom. Spravím to isté. Breeine domáce inštinkty boli vždy lepšie než moje a som jej za jej pomoc vďačná. Vždy sme boli dobrý tím.

Obe tam stojíme, hľadíme do ohňa ako prikované a držíme svoje ryby nad ohňom, kým nám neoťažejú ruky. Izbu naplnila vôňa pečenej ryby a po desiatich minútach sa môj žalúdok bolestivo ozve, že je hladný a netrpezlivý. Rozhodla som sa, že moja ryba je už hotová. Koniec koncov, ľudia niekedy jedávajú i surové ryby, takže aké hrozné to môže byť? Zdá sa, že Bree súhlasí, takže každá svoju porciu položíme na svoj tanier a sadneme si na zem vedľa seba chrbtom k pohovke, nohami pri ohni.

„Opatrne,“ varujem ju. „Vnútri je stále veľa kostí.“

Vyberám zo svojej ryby kosti a Bree robí to isté. Keď som ich už vybrala dosť, odkrojím si malý kúsok ružového mäsa, ktoré je ešte horúce a zbieram odvahu.

Chutí to celkom dobre. Chcelo by to trošku soli alebo nejakého korenia, ale aspoň to chutí uvarene a čerstvejšie to už byť nemôže. Úplne cítim, ako mi do tela vstupujú tak potrebné bielkoviny. Bree svoju porciu tiež rýchlo hltá a vidím jej na tvári úľavu. Saša si sadne vedľa nej, civie na ňu a oblizuje sa. Bree vezme veľký kus, opatrne ho vykostí a podáva ho Saši. Saša ho dôkladne rozžuje a prehltne, potom si začne oblizovať čeľuste a zíza ďalej v nádeji, že dostane ešte kúsok.

„Tu, Saša,“ poviem jej.

Pribehne ku mne a ja vezmem kúsok svojej ryby, vykostím ho a podám jej ho. Zhltne ho za niekoľko sekúnd. Než som sa nazdala, moja ryba zmizla ako vždy – a Breeina tiež – a prekvapuje ma, že sa môj žalúdok znova ozýva. Už teraz si prajem, aby som bola chytila viac rýb. I tak to však bola tá najväčšia večera za posledné týždne a snažím sa byť spokojná s tým, čo máme.

Potom si spomeniem na miazgu. Vyskočím, vyberiem termosku zo skrýše a podávam ju Bree.

„Tu máš,“ usmievam sa, „napi sa prvá.“

„Čo je to?“ spýta sa, potom odkrúti vrchnák a privonia si. „Nič necítim.“ „Je to javorový sirup,“ vravím jej. „Je to ako voda s cukrom. Ale lepšie.“

Opatrne si odchlipne, potom sa na mňa pozrie a roztvorí oči od nadšenia. „To je dobrota!“ vykríkne. Dá si niekoľko malých dúškov a podá mi termosku. Nemôžem odolať a sama sa tiež trochu napijem. Cítim ten nával cukru. Nakloním sa a opatrne trochu miazgy nalejem Saši do misky. Všetku miazgu vychlípe a zdá sa, že aj jej chutí.

Ja som ale stále strašne hladná. Stáva sa mi to len málokedy, ale prepadla ma slabá chvíľka: premýšľam o pohári s džemom a hovorím si, prečo nie? Koniec koncov je ich hore v chatke na plošine ešte mnoho – a ak to dnes nestojí za poriadnu oslavu, tak potom kedy?

Zložím z rímsy pohár s džemom, otvorím ho, prstom siahnem dnu a vezmem si veľkú porciu. Dávam si ju na jazyk a nechávam si ju v ústach ako sa len najdlhšie dá, až potom prehltnem. Je to božské. Pohár, ktorý je ešte vždy dopoly plný, podávam Bree. „Tu máš,“ vravím jej, „dojedz to. U nás doma je toho ešte veľa.“

Keď Bree natiahne ruku k poháru, oči jej úplne žiaria. „Si si istá?“ spýta sa. „Nemali by sme si ho nechať?“ Pokrútim hlavou. „Je čas na to, aby sme si trochu dopriali.“

Nemusím ju prehovárať. O niekoľko okamihov je zjedené, až na jednu porciu pre Sašu.

Ležíme tu opreté o pohovku, nohy pri ohni a moje telo sa konečne začína uvoľňovať. Vďaka tej rybe, miazge a džemu konečne začínam cítiť, ako sa mi vracajú sily. Pozriem sa na Bree, ktorá medzitým už podriemkava, na jej kolenách má hlavu Saša a i keď stále vyzerá nezdravo, je to prvýkrát za dlhú dobu, čo vidím u Bree v očiach nádej.