Читать книгу: «Na Bašnárovom kopci», страница 4

„Všetkého príčina je nevesta“, poznamenal konečne syn, ako by sa bol hanbil predo mnou za brata.

„To čertovo motovidlo! Pobehajka“, rozsrdila sa starenka, „ako had vliezla starej žene do rukáva! Cifry, cafry… i frajeri budú, na každého mužského sa vyškiera! A teraz pýši sa na mojom grunte, trepe konope z môjho konopniska! Veď sa pokutuješ, neposlušný Martine! Budeš jej mať vyše krku, ty nepodarenec nepodarený!“ Babka rozohnila sa do žerava. Oči jej blýskali sa zlým ohňom.

„Ale načo tak horlíte; pomáhajte si, poradím vám dobrého advokáta, našinca, pána Fajnora v Senici.“

„Ach, trci-frci, kňaz Ondrej! Aj oni sú z toho panského plota kôl i s ich dobrým advokátom! Ešte i výžinky mám nosiť pánom do hrtana? Zárobok želiarsky, mozole starých rúk? Panská láska na zajačom chvoste. Posledný mech jačmeňa predala som na štemple! Pekné to boli štemple! Vstrčil moje šupáky ten Korontály – bohdaj mu psy na kare trúbili – hlboko do vrecka, vypučil svoje hrubé, mastné brušisko a vypúlil oči ako hálky. ,Dobre, dobre, osoba! Už je všetko v poriadku! Nachystajte si ešte groše na sentenciu. S bohom!’“

Z baby len tak sršala nenávisť k „pánom“, k súdom a fiškálom. Mňa to veľmi zasmútilo. Smutná vec, že ľud býva vohnatý do citov nenávisti a ľudí vyššej vrstvy a vzdelania pokladá za svojich prirodzených nepriateľov. Moje deále (bol som vtedy ešte veľmi mladý) závojom pokryli si tváre, cítil som disharmóniu v sebe, v národe, v celom svete. Mladý človek hľadí na svet cez farbisté sklíčka svojich citov. Teda i ja som „z toho plota kôl“, ja, ktorý si namýšľam, že verne milujem svoj slovenský ľud? Jeden kričí na mňa „Žide!“, druhý vo mne vidí priam vraha a zdercu. Ako bude možno nášmu národu objasniť potrebu vzdelanejšej vrstvy a naučiť ho vidieť rozdiel medzi Korontálym a Fajnorom? v mladom ohni začal som hneď na Bašnárovom kopci poučovať rozzúrenú starenku. Líčil som nadšene snahy šľachetných „černokabátnikov“, spomínal som národ, jazyk: ako oni, tí šľachetní „černokabátnici“, bránia práva ľudu, národa, jazyka, ako píšu knihy, skladajú piesne… Môj hlas chvel sa oduševnením, rukami posunkoval som… a veď tuším urobil som na starenu dojem; jej nepokojné čierne oči sa ustálili a pozerali vnímavo na mňa. Najprv hľadela prosto, neveriaco, potom ticho, ako sa mne zdalo, veriaco. Konečne sa usmiala.