Читать книгу: «Aréna Jedna: Otrokári », страница 8
DVANÁSŤ
Skôr než stihnem zareagovať, cítim pohyb niekde vysoko a pozriem sa nahor. Hore na múre je niekoľko otrokárov v čiernych maskách a v rukách majú guľomety. Mieria na nás.
„CHOĎ!“ vykríkne Ben zúrivo.
To už ale dávno šliapem na pedál a snažím sa odtiaľ zmiznúť, keď vtom sa ozvú prvé výstrely. Na auto sa znesie príval striel, odráža sa od strechy, od kapoty a od nepriestrelného skla. Len sa modlím, aby netrafili diery v streche.
Zároveň sa na nás zo všetkých strán vrhajú Psychoši. Jeden z nich sa napriahne a hodí po nás sklenenú fľašu s horiacou handrou. Molotovov kokteil dopadne na cestu pred nás, vybuchne a pred nami sa objavia plamene. Stihnem strhnúť riadenie práve včas a plamene oliznú bok nášho auta.
Ďalší pribehne a vyskočí na čelné sklo. Chytí sa a nechce sa pustiť, jeho tvár na mňa vrčí cez sklo. Znovu strhnem volant a zavadím o nejakú tyč, ktorá ho zhodí dole.
Niekoľko ďalších vyskočí na kapotu a kufor a veľmi auto zaťažia. Šliapnem na to a snažím sa ich striasť, zatiaľ čo ideme na západ 42. ulicou.
Trom z nich sa ale darí nášho auta držať. Jedného z nich to vlečie po ceste, druhý sa šplhá na kapotu. Natiahne sa s páčidlom v ruke, aby ním treskol do predného skla.
Zabočím ostro vľavo na Ôsmu Avenue a to zabralo. Všetci traja padajú z auta a šmýkajú sa po snehu.
To bolo tesné. Príliš tesné.
Idem po Ôsmej Avenue a pritom si všimnem ďalší prejazd cez múr. Stojí pred ním niekoľko otrokárskych stráží a napadne mi, že by nemuseli vedieť, že k nim nepatrím. Koniec koncov, vchod z Times Square je o celú ulicu ďalej. Ak pôjdem priamo a bez zaváhania, budú si myslieť, že k nim patrím a nechajú bránu otvorenú.
Namierim si to rovno k prejazdu, stále rýchlejšie, a vzdialenosť sa skracuje. Sto metrov... päťdesiat... tridsať... Idem priamo do prejazdu a zatiaľ je stále otvorený. Teraz už niet návratu. A ak ho zavrú, sme mŕtvi.
Prikrčím sa a Ben robí to isté. Skoro čakám, že narazíme.
Ale o niekoľko okamihov neskôr sme za múrom. Zvládli sme to. Vydýchla som si úľavou.
Sme vnútri. Idem 170 kilometrov za hodinu jednosmernou ulicou po Ôsmej Avenue. Chcem zabočiť vľavo a chytiť ich na Broadwayi, keď vtom sa Ben náhle nakloní a ukáže dopredu.
„Tam!“ kričí.
Prižmúrim a snažím sa zistiť, kam to ukazuje. Čelné sklo je stále pokryté krvou a ihličím.
„TAM!“ kričí znovu.
Znovu sa pozriem a tento raz to vidím: desať blokov pred nami. Skupina Humvee zaparkovaná pri stanici Penn Station. Vonku vidím zaparkované otrokárske auto, ktoré sme dostihli. Z výfuku sa mu ešte dymí. Vodič je vonku, ponáhľa sa dole po schodoch stanice Penn Station a vlečie so sebou Bree a Benovho brata, oboch spútaných a pripútaných k sebe reťazou. Srdce mi pri pohľade na ňu radosťou poskočí.
Indikátor prázdnej nádrže pípa hlasnejšie než kedykoľvek predtým a ja ženiem naše auto dopredu. Potrebujem už len niekoľko blokov. No tak. No tak!
Ani neviem, ako sa nám to podarilo. Za škrípania pneumatík prichádzame ku vchodu, už chcem zastaviť a vyskočiť z auta, keď zistím, že sme stratili príliš mnoho času. Existuje len jediný spôsob, ako ich ešte môžeme chytiť: musíme ísť ďalej, priamo do Penn Station. Ku vchodu musíme dole po úzkych kamenných schodoch. To schodisko nie je určené pre autá a dúfam, že to to naše vydrží. Bude to bolieť. Som pripravená.
„DRŽ SA!“ zakričím.
Zabočím rázne vľavo a šliapem na pedál, aby som získala rýchlosť. Ideme viac než 240 kilometrov za hodinu. Ben sa kŕčovito drží palubnej dosky, pretože pochopil, čo hodlám urobiť. „SPOMAĽ!“ zakričí.
Teraz už je však príliš neskoro. Letíme vo vzduchu cez rímsu a potom ideme rovno dole po kamenných schodoch. Moje telo je s každým schodom také vytrasené, že nemôžem auto riadiť. Letíme stále rýchlejšie vlastnou zotrvačnosťou a pripravujem sa na prejazd dverami stanice. Penn Station. Vyleteli zo svojich pántov a o okamih sme vnútri.
Získavam nad autom opäť kontrolu a prvý raz ideme po suchej zemi. Za kvílenia pneumatík zídeme po ďalších schodoch. Náš dopad do prízemia sprevádza ohlušujúci náraz.
Sme vo veľkej konzole Amtrak a ideme naprieč tou rozsiahlou miestnosťou, pneumatiky nám škrípu, ako sa snažím auto vyrovnať. Pred nami sú desiatky otrokárov a len tak sa potĺkajú. Otáčajú sa a s hrôzou sa na mňa dívajú, očividne nedokážu pochopiť, ako sa sem dole dostalo auto. Nechcem im dať čas na spamätanie. Mierim rovno na nich ako na kolky.
Pokúšajú sa utiecť, ale pridám plyn a do niekoľkých z nich narazím. Ozve sa žuchnutie a ich telá sa krútia a lietajú cez kapotu.
Idem ďalej a v diaľke vidím toho otrokára, ktorý uniesol moju sestru. Zbadám, ako Benovho brata strkajú do vlaku. Hádam, že Bree je už v ňom.
„To je môj brat!“ zakričí Ben.
Dvere vlaku sa zavrú a ja ešte naposledy pridám plyn, či už to pomôže alebo nie, a mierim na toho otrokára, ktorý mi ju ukradol. Práve strčil Benovho brata do vlaku a teraz tam stojí ako zajac na diaľnici. Kým sa blížim, zíza priamo na mňa.
Vrážam doňho, pritlačím ho k vlaku a tým ho rozpolím. Do vlaku sme narazili v 140 kilometroch za hodinu a moja hlava tresla do palubnej dosky. Naše auto sa zastavilo a ja cítim, že ma seklo v krku.
Hlava sa mi točí a zvoní mi v ušiach. Slabo počujem, ako ku mne bežia ostatní otrokári. Vlak je stále v pohybe – naše auto ho ani nespomalilo. Ben tu sedí a je v bezvedomí. Uvažujem, či nie je mŕtvy.
Vyžaduje to nadľudský výkon, ale nejako sa mi podarilo z auta vysúkať.
Vlak teraz naberá rýchlosť a musím bežať, aby som ho dohonila. Bežím vedľa vlaku a nakoniec sa odrazím, chytím sa rukami železnej tyče a stúpnem si na rám. Strčím hlavu do okna a hľadám akúkoľvek stopu po Bree. Driapem sa po vonkajšej strane vlaku, dívam sa do každého okna a mierim k dverám, aby som sa dostala dovnútra.
Vlak ide tak rýchlo, že vo vlasoch cítim vietor a zúfalo sa snažím dočiahnuť na dvere. Pozriem sa dopredu a srdce sa mi zastaví, pretože mierime do tunela. Už nemám na výber. Ak sa čoskoro nedostanem dnu, rozbijem sa o múr.
Konečne sa mi podarí chytiť kľučku dverí. Potiahnem ju, aby som ich otvorila, keď vtom cítim obrovskú bolesť na boku hlavy.
Letím vzduchom a dopadám chrbtom na betónovú zem. Bol to pád z troch metrov a vyrazil mi dych, takže tu ležím a dívam sa, ako vlak odchádza preč. Niekto ma musel tresknúť a zhodil ma z vlaku.
Pozriem sa hore a vidím zlú tvár nejakého otrokára, ktorý nado mnou stojí a mračí sa. Medzitým pribehne i niekoľko ďalších. Obkľúčili ma. Je so mnou koniec.
Na tom ale nezáleží: vlak odchádza preč a v ňom sedí moja sestra. Môj život už skončil.
ČASŤ III.
TRINÁSŤ
Prebudím sa do čiernej tmy. Som taká zmätená a všetko ma tak bolí, že najskôr premýšľam, či som živá alebo mŕtva. Ležím tvárou na studenej podlahe a som skrútená v neprirodzenej polohe. Otočím sa, pomaly natiahnem ruky, položím dlane na podlahu a pokúšam sa vstať.
Každý pohyb ma bolí. Vyzerá to, že bolesti neušla žiadna časť môjho tela. Pomaly si sadám a cítim prudkú bolesť hlavy. Motám sa, je mi zle, cítim slabosť, som hladná, a to všetko naraz. Aspoň deň som nejedla. Mám úplne sucho v krku. Je mi, ako keby ma niekto dal do mixéra.
Sedím tu, hlava sa mi točí a konečne mi dochádza, že mŕtva nie som. Neviem síce ako, ale som stále nažive.
Dívam sa okolo seba a snažím sa usporiadať myšlienky. Kde to som? Je tu tma a pár lúčov slnka sem preniká len úzkou medzierkou pod dverami na druhej strane miestnosti. Tak málo, že aj tak nič nevidím.
Postupne si kľakám na koleno, držím si hlavu a pokúšam sa zmierniť tú bolesť. Už len ten malý pohyb stačí na to, aby sa svet naokolo začal točiť. Uvažujem, či ma niekto niečím omámil alebo som taká zničená z toho nekonečného sledu zranení, ktoré som počas posledných 24 hodín utrpela.
S najväčším úsilím sa postavím na nohy. To bola veľká chyba. Začnem cítiť bolesť z najmenej desiatich častí svojho tela: zlomené rebrá, moje čelo, ktoré som si rozbila o prístrojovú dosku a moja tvár. Siahnem na ňu a cítim veľkú podliatinu, kde ma ten otrokár musel tresknúť.
Pokúšam sa na to rozpamätať... stanica Penn Station... prešla som niekoľko otrokárov... narazila som do vlaku... utekala som za ním... naskočila doň... a niekto ma tresol... Znovu si to vybavím a uvedomím si, že Ben so mnou nebol. Spomínam si, že sedel v aute a bol v bezvedomí. Uvažujem, či ten náraz vôbec prežil.
„Ben?“ zavolám váhavo do tmy.
Čakám a dúfam, že začujem nejakú odpoveď, možno je tu so mnou. Žmúrim do tmy, ale nič nevidím. Počuť len ticho. Zmocňuje sa ma pocit hrôzy.
Znovu premýšľam, či Bree bola v tom vlaku a kam asi šiel. Spomínam si, že som tam videla Benovho brata, ale nedokážem si vybaviť, či som vlastne videla Bree. Udivuje ma, že dnes vôbec nejaký vlak funguje. Že by ich odviezol do Arény 1?
Na tom teraz ale nezáleží. Ktovie, koľko hodín som bola mimo a koľko času som stratila. Ktovie, kam mal ten vlak namierené a koľko kilometrov už zatiaľ mohol prejsť. Teraz už nemám najmenšiu šancu ho dostihnúť – teda ak sa mi vôbec podarí odtiaľto dostať. A o tom pochybujem. Keď si uvedomím, že to všetko bolo zbytočné, prepadá ma pocit úzkosti a beznádeje. Teraz budem len čakať na svoj trest, na svoju istú smrť, pomstu otrokárov. Pravdepodobne ma budú mučiť a potom ma zabijú. Len sa modlím, aby to bolo rýchle.
Premýšľam, či sa odtiaľto dá vôbec nejako uniknúť. Odvážim sa spraviť niekoľko neistých krokov tmou, ruky natiahnuté pred sebou. Každý krok je pre mňa agónia, moje telo je zničené a oťažené bolesťou. Je tu chladno a trasiem sa. Nebola som v teple už niekoľko dní a myslím, že mám horúčku. I keby som nejakým zázrakom dokázala nájsť spôsob, ako odtiaľto uniknúť, nemyslím, že by som sa v tomto stave dostala veľmi ďaleko.
Nahmatám stenu, opieram sa o ňu rukami a vydám sa pozdĺž nej okolo miestnosti. Náhle zvonku začujem nejaký zvuk. Potom počuť kroky niekoľkých párov vojenských topánok pochodujúcich po oceľovej podlahe. Blížia sa a ich ozvena sa zlovestne začína rozliehať temnotou.
Počujem zaštrkať zväzok kľúčov a dvere mojej cely sa otvoria. Zaleje ju svetlo, avšak je príliš ostré, a tak si dvíham ruku pred oči.
Môj zrak si stále ešte nezvykol, ale už vidím dosť na to, aby som vo dverách rozoznala siluety niekoľkých osôb. Sú vysoké, svalnaté a vyzerajú, že na sebe majú uniformy otrokárov a ich čierne masky.
Pomaly dávam ruku dole a moje oči si konečne zvykajú. Je ich päť. Ten uprostred pred seba bez slov natiahne ruky s otvorenými putami. Nehovorí a nehýbe sa a z jeho gesta je zrejmé, že k nemu mám prísť, aby ma mohol spútať. Zdá sa, že ma chcú niekam odviesť.
Rýchlo si prehliadnem svoju celu, keď je teraz zaliata svetlom a vidím jednoduchú miestnosť, trikrát tri metre veľkú, s oceľovou podlahou a stenami, pričom vnútri nie je nič, čo by stálo za zmienku. Žiadny spôsob, ako utiecť. Pomaly si siahnem k pásu a zistím, že môj opasok mi vzali. Som bezbranná. Biť sa s týmito ozbrojenými vojakmi by nemalo žiadny zmysel.
Nezdá sa mi, že by som mohla niečo stratiť tým, že sa nechám spútať. Aj tak nemám na výber. Tak či tak sa aspoň dostanem von z cely. A ak tam idem na smrť, aspoň to skoro skončí.
Pomaly idem k nim a otočím sa im chrbtom. Zaklapnú mi tie studené náramky na zápästia príliš silno. Uchopia ma zozadu za tričko a strčia ma do chodby.
Tackám sa chodbou, otrokári hneď za mnou, zvuk ich topánok sa rozlieha naokolo a mne napadá slovo Gestapo. Chodby sú matne osvetlené núdzovým osvetlením zhruba každých päť metrov, akurát dosť svetla na to, aby som videla na cestu. Je to dlhá, sterilná chodba s oceľovou podlahou a stenami. Znovu do mňa strčia, aby som šla rýchlejšie. Moje telo protestuje proti každému kroku, ale čím viac som v pohybe, tým viac prestávam byť stuhnutá.
Chodba končí a môžem zahnúť len doprava. Otvorí sa predo mnou ďalšia chodba a niekto ma znovu postrčí, aby som šla dopredu a o chvíľu stojím vo veľkej otvorenej miestnosti so stovkami otrokárov. Stoja v radoch pozdĺž stien, v čiernych uniformách a čiernych maskách, a tvoria čierny polkruh. Musíme byť niekde v podzemí, nevidím totiž žiadne okná ani denné svetlo, miestnosť je osvetlená iba fakľami pozdĺž stien a v tichu počujem praskanie ich plameňov.
Oproti mne uprostred miestnosti je niečo, čo vyzerá ako trón – obrovská stolička s operadlami postavená na drevenom stupienku. Na tej stoličke sedí muž, očividne ich vodca. Vyzerá mlado, možno niečo nad 30, má však divnú šticu bielych vlasov, ktoré mu trčia na všetky strany, ako nejaký šialený vedec. Má na sebe ozdobnú uniformu zo zeleného zamatu s vojenskými gombíkmi a vysokým golierom okolo krku. Má veľké vypúlené oči, sivé a mdlé, ktoré na mňa zízajú. Vyzerá ako maniak.
Rady otrokárov sa rozostúpia a zozadu ma znovu niekto posotí. Potácam sa dopredu, doprostred miestnosti, kým ma nezastavia tak, aby som stála pred ich vodcom.
Stojím asi desať metrov od neho, dívam sa hore naňho a otrokári za mnou stoja ako stráž. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že ma na mieste popravia. Koniec koncov som ich mnohých zabila. Rozhliadnem sa po miestnosti, či neuvidím nejaké známky po Bree, Benovi alebo jeho bratovi. Nikto tu nie je. Som sama.
Trpezlivo čakám v napätom tichu a vodca si ma zatiaľ prezerá. Nemôžem robiť nič, len čakať. Zdá sa, že môj osud je v rukách tohto muža.
Díva sa na mňa, akoby som bola nejaká korisť a po niekoľkých okamihoch, ktoré mi pripadajú ako večnosť, ma prekvapí, že sa začne pomaly usmievať. Je to skôr taký úškľabok, zhyzdený veľkou jazvou na jeho tvári. Začne sa smiať, viac a viac. Je to ten najstudenší zvuk, aký som kedy počula. Pozerá dole na mňa a oči sa mu lesknú.
„Takže to si ty,“ prehovorí konečne. Jeho hlas je neprirodzene chrapľavý a hlboký, akoby patril storočnému mužovi.
Neviem, ako mám odpovedať, tak sa na neho len dívam.
„Ty si tá, ktorá medzi mojimi mužmi narobila takú spúšť. Ty si tá, ktorá nás dokázala prenasledovať až do mesta. Do MÔJHO mesta. New York je teraz môj. Vedela si to?“ spýta sa ma a jeho hlas je náhle ostrý a zúrivý a oči mu vyliezajú z jamôk. Pevne zviera operadlo stoličky a ruky sa mu trasú. Vyzerá, ako keby práve utiekol z blázinca.
Opäť neviem, ako odpovedať, tak som ticho. Pomaly pokrúti hlavou.
„Niekoľko ďalších to raz skúsilo — ale nikomu z nich sa nepodarilo preniknúť do môjho mesta. Alebo prísť do môjho domova. Vedela si, že to znamená istú smrť. A napriek tomu si prišla.“ Meria si ma pohľadom.
„Páčiš sa mi,“ povie napokon.
Ako sa tak na mňa díva a znovu si ma premeriava, cítim sa stále viac nesvoja a snažím sa pripraviť na čokoľvek, čo môže prísť.
„A pozri sa na seba,“ pokračuje. „Iba dievča. Hlúpe, mladé dievča. Ani veľké, ani silné. Takmer bez zbraní. Ako je možné, že si dokázala zabiť toľko mojich mužov?“ Zavrtí hlavou.
„To preto, že máš srdce. A to má v tomto svete veľkú cenu. Áno, má to veľkú cenu.“ Odrazu sa začne smiať. „Ty si však neuspela. Ako by si mohla? Je to MOJE mesto!“ zajačí a celý sa trasie.
Sedí tam a chveje sa celú večnosť. Mám čím ďalej, tým horší pocit, môj život je očividne v rukách maniaka.
Nakoniec si odkašle.
„Máš silného ducha. Takmer ako ja. To obdivujem. Dosť na to, aby som ťa chcel zabiť rýchlo a nie pomaly.“
Sťažka prehltnem, toto sa mi vôbec nepáči.
„Áno,“ pokračuje a díva sa na mňa. „Vidím ti to v očiach. Duch bojovníka. Áno, si ako ja.“
Neviem, čo vo mne vidí, ale ticho dúfam, že sa ani trochu nepodobám na tohto muža.
„Je vzácne nájsť niekoho, ako si ty. Len málokomu sa podarilo tam vonku celé tie roky prežiť. Len málokto má takého ducha... Zaslúžiš si, aby som ťa popravil, ale ja ťa odmením. Ponúknem ti veľký dar. Dar slobodnej vôle. Možnosť výberu.“
„Môžeš sa pridať k nám. Stať sa jednou z nás. Stať sa otrokárom. Budeš mať všetok prepych, aký si dokážeš predstaviť – viac jedla, než si dokážeš predstaviť. Povedieš celú divíziu otrokárov. Poznáš svoje územie. Tie hory. Môžem ťa využiť, áno. Povedieš expedície, pochytáš všetkých ostatných, ktorí prežili. Pomôžeš rozšíriť rady našej armády. A výmenou za to budeš žiť. Žiť v prepychu.“
Prestal hovoriť a zíza na mňa, akoby čakal na odpoveď.
Pri tej myšlienke sa mi dvíha žalúdok. Otrokárka. Azda nič na svete by sa mi nehnusilo viac. Otvorím ústa, aby som mu odpovedala, ale hrdlo mám také suché, že zo mňa nevyjde ani hlások. Odkašlem si.
„A keď odmietnem?“ spýtam sa hlasom mäkším, než by som chcela.
Od prekvapenia vyvalí oči.
„Keď odmietneš?“ opakuje. „Tak zomrieš v aréne. Zomrieš krutou smrťou pre naše pobavenie. To je tvoja druhá možnosť.“
Chcem získať čas, premýšľam zo všetkých síl, môj mozog sa varí. Jeho návrh za nič na svete neprijmem – ale musím vymyslieť nejaký spôsob, ako sa z toho dostať. „A čo moja sestra?“ opýtam sa.
Oprie sa a usmeje.
„Keď sa k nám pridáš, bude slobodná. Bude sa môcť vrátiť späť do divočiny. Ak odmietneš, zomrie i ona.“
Srdce sa mi pri tej predstave rozbúcha. Bree je stále nažive. Ak však vraví pravdu.
Premýšľam. Chcela by Bree, aby som sa stala otrokárom, keby jej to malo zachrániť život? Určite nie. Bree by nikdy nechcela, aby som bola jednou z tých, ktorí unášajú iných malých chlapcov a dievčatá a kradnú im ich životy. Spravila by som pre jej záchranu čokoľvek. Ale toto nemôžem.
„To asi budem musieť zomrieť,“ odpoviem mu nakoniec. „Pretože otrokárom nikdy v živote nebudem.“
V dave to zašumí a ich vodca sa napriahne a dlaňou udrie do operadla svojej stoličky. Miestnosť okamžite stíchne.
Vstane a zamračí sa na mňa.
„Zomrieš,“ zavrčí. „A ja to budem sledovať z prvého radu.“
ŠTRNÁSŤ
Vedú ma naspäť chodbou, stále spútanú. Nemôžem si pomôcť a uvažujem, či som si nevybrala zle. Nie preto, že ma to bude stáť život – ale že to bude stáť život i Bree. Mala som kvôli nej povedať áno?
Tým, že som odmietla, som ju vlastne odsúdila na smrť. Mám strašné výčitky. Napokon si ale aj tak myslím, že by Bree tiež radšej zomrela, než aby sa kvôli nej stalo niečo nevinným ľuďom.
Som otupená a keď ma strkajú späť do chodby, ktorou som prišla, rozmýšľam, čo sa so mnou teraz stane. Vedú ma do arény? Ako to tam bude vyzerať? A čo sa stane s Bree? Naozaj ju zabijú? Alebo ju už zabili? Bude z nej otrok? Alebo ešte horšie, bude musieť tiež bojovať v aréne?
A potom mi napadne ešte niečo horšie: bude musieť v aréne bojovať proti mne?
Keď zahneme za roh, tak oproti sebe vidím ísť skupinu otrokárov a niekoho vedú. Nemôžem tomu uveriť. Je to Ben. Srdce sa mi rozbúcha od úľavy. Je nažive.
Jeho zlomený nos je opuchnutý a pod očami ma podliatiny, z pery mu kvapká krv a vyzerá to, že ho niekto doriadil. Vyzerá slabo a vyčerpane ako ja. Vlastne dúfam, že nevyzerám tak hrozne ako on. Tiež sa tacká chodbou a predpokladám, že ho berú k svojmu vodcovi. Tuším, že dostane rovnakú ponuku. Spytujem sa sama seba, čo na ňu asi odpovie.
Ideme proti sebe, je medzi nami už len asi meter, ale Ben má zvesenú hlavu a zdá sa, že ma nevidí prichádzať. Asi je príliš zoslabnutý alebo odovzdaný i na to, aby zdvihol hlavu. Zdá sa, že svoj osud už prijal.
„Ben!“ zavolám naňho.
Zdvihne hlavu a keď okolo seba prechádzame, oči sa mu rozjasnia nádejou. Je viditeľne prekvapený, že ma vidí. Možno je i prekvapený, že som nažive.
„Brooke!“ vraví. „Kam ťa vedú? Videla si môjho brata?“
Skôr než mu však stihnem odpovedať, stráže do nás oboch hrubo strčia. Keď sa pokúsim vykríknuť, jeden otrokár sa ku mne nahne a svojou nechutnou smradľavou dlaňou mi zapchá ústa.
Otvoria sa dvere a sotia ma späť do mojej cely. Vtackám sa dovnútra a dvere sa hlasno zabuchnú. Otočím sa a začnem do nich tĺcť, ale nemá to žiadny účinok. „Pustite ma von!“ kričím a tlčiem do dverí. „PUSTITE MA VON!“
Chápem, že to nemá zmysel, ale z nejakého dôvodu nemôžem prestať kričať. Kričím na celý svet, na týchto otrokárov, kričím, pretože so mnou nie je Bree, kvôli svojmu životu – a neprestávam kričať veľmi dlho.
Potom stratím hlas, celá unavená. Nakoniec sedím na podlahe, opretá o stenu, skrčená a schúlená do klbka.
Môj krik prejde do vzlykania a nakoniec sa uvzlykám až k spánku.
*
Nespím vôbec pokojne. Ležím schúlená na kovovej zemi, rukami si držím hlavu, ale je to také nepohodlné, že sa neustále krútim a vrtím. Mám krátke, zlé sny – že Bree niekto bičuje ako otrokyňu, že ma niekto mučí v aréne – a radšej by som bola hore.
S vypätím síl sa posadím a hľadím do tmy, hlavu v dlaniach. Snažím sa sústrediť na čokoľvek, čo by ma mohlo od tohto miesta odpútať.
Myslím na život pred vojnou. Stále sa snažím pochopiť, prečo vlastne otec vtedy odišiel a prečo sa k nám nevrátil. Prečo sme s Bree odišli. Prečo s nami mama nechcela ísť. Prečo sa veci cez noc tak zmenili. Či som nemohla niečo urobiť inak. Je to ako hlavolam, ku ktorému sa stále a znova vraciam.
Myslím na jeden konkrétny deň, predtým než vojna začala. Ten deň, keď sa všetko zmenilo – druhý raz.
Bol teplý deň, niekedy v septembri, a stále sme s Bree a s mamou bývali na Manhattane. Otec odišiel už viac než pred rokom a každý deň sme čakali na nejaké znamenie, že je nažive. Nedočkali sme sa.
A zatiaľ čo sme čakali, vojna bola zo dňa na deň horšia. Jedného dňa sa vyhlásila blokáda, o týždeň neskôr prišla výzva na šetrenie vodou a neskôr sa vyhlásilo rozdeľovanie potravín na prídel. Rady na jedlo začali byť súčasťou každodenného života. Situácia sa čoraz viac zhoršovala a ľudia začali byť zúfalí.
Chodiť po uliciach Manhattanu bolo stále nebezpečnejšie. Ľudia začali robiť čokoľvek, aby prežili, aby našli jedlo a vodu, zhromažďovali lieky. Rabovanie bolo na dennom poriadku a nastával stále väčší chaos. Necítila som sa už bezpečne. A hlavne som necítila, že by v bezpečí bola Bree.
Mama sa držala svojej ilúzie. Ako väčšina ľudí trvala na tom, že sa veci dajú čoskoro zase do poriadku.
Lenže oni sa, naopak, zhoršovali. Boje sa čoraz viac blížili k nášmu domovu. Jedného dňa som začula vzdialené zvuky explózií. Bežala som na strechu a na obzore som videla, ako sa bojuje hore v New Jersey. Tank proti tanku. Stíhacie lietadlá. Vrtuľníky. Horeli celé susedstvá.
A potom som jedného strašného dňa ďaleko na obzore videla obrovský výbuch, iný než ostatné, ktorý otriasol naším domom. Na tom mieste sa objavil mrak v tvare hríba. To bol ten deň, keď som vedela, že sa veci už nikdy neobrátia k lepšiemu. Že vojna nikdy neskončí. Prekročili poslednú hranicu. Pomaly a isto tu zomrieme, uväznené na zatarasenom ostrove Manhattan. Môj otec bude navždy bojovať. A nikdy sa nevráti.
Koniec čakania. Prvýkrát v živote som vedela, že otec svoj sľub nesplní a vedela som, čo musím urobiť. Čas urobiť odvážny krok, ktorý by zaistil prežitie našej rodiny. Urobiť to, čo by otec od svojej dcéry chcel: dostať nás z ostrova, ďaleko odtiaľto, do bezpečia hôr.
Už mesiace som sa snažila mamu presvedčiť, aby konečne prijala skutočnosť, že sa otec nevráti domov. Stále ale trvala na tom, že to bol náš domov a že by to vonku mimo mesta bolo ešte nebezpečnejšie. A predovšetkým, že nemôžeme otca opustiť. Čo keby sa vrátil domov a my sme tam neboli?
Hádali sme sa o tom spolu každý deň, až sme obe boli červené a kričali na seba. Uviazli sme na mŕtvom bode. Nakoniec sme sa začali nenávidieť a takmer sme sa spolu nerozprávali.
Potom sa objavil ten hríb. Mama tomu odmietala veriť a stále odmietala odísť. Ja som sa však už rozhodla. Odídeme – či už s ňou alebo bez nej.
Šla som dole po Bree. Vykradla sa von, aby našla nejaké jedlo. Mala to dovolené, pretože aj tak nikdy nešla veľmi ďaleko a do hodiny bola vždy naspäť. Tento raz ale meškala, bola vonku už niekoľko hodín a to sa na ňu nepodobalo. Mala som neblahé tušenie, tak som vyrazila po schodoch dole hlava-nehlava, rozhodnutá nájsť ju a zmiznúť odtiaľto. V ruke som držala po domácky vyrobený Molotovov kokteil. Bola to jediná poriadna zbraň, ktorú som mala a bola som pripravená ju použiť, ak by bolo treba.
Vybehla som do ulíc, volala som jej meno a všade som ju hľadala. Nazrela som do všetkých kútov a uličiek, kde sa rada hrala – ale nikde po nej nebolo ani stopy. Začala som mať strach.
A potom som začula vzdialený krik. Spoznala som jej hlas a utekala som za ním.
Po niekoľkých blokoch jej krik zosilnel. Nakoniec som prebehla úzkou uličkou a konečne som ju zbadala.
Bree stála na konci jednej uličky obkľúčená niekoľkými útočníkmi. Bolo ich šesť, všetko násťroční chlapci. Jeden z nich jej roztrhol tričko a ďalší ju potiahol za vrkôčik. Mávala naokolo svojím batôžkom, aby ich zahnala, ale nepomáhalo to. Bolo mi jasné, že by ju o chvíľu znásilnili. Urobila som teda to jediné, čo som mohla: zapálila som Molotovov kokteil a hodila ho pod nohy toho najväčšieho z chlapcov....
Zo spomienok ma preberie náhle zavŕzganie, dvere sa pomaly otvorili, miestnosť zalialo svetlo a potom sa zase zavreli. Počujem reťaze, potom kroky a cítim, že je tu v tme niekto ďalší. Pozriem sa hore.
S úľavou vidím Bena. Neviem, koľko času medzitým uplynulo ani ako dlho som tu sedela. Pomaly sa vystriem.
Naša cela je matne osvetlená červenou núdzovou žiarovkou osadenou v kove vysoko na stene. Svetla tak akurát, aby človek videl pred seba. Ben sa tacká po cele, celý zmätený, ani si nevšimol, že som tu s ním.
„Ben!“ zašepkám chrapľavo.
Otočí sa a keď ma zbadá, oči sa mu rozšíria od prekvapenia.
„Brooke?“ pýta sa neisto.
Snažím sa vstať, ale každá časť môjho tela ma bolí a dokážem si len kľaknúť. Ben ku mne pribehne, chytá ma za rameno a pomáha mi vstať. Viem, že by som mu mala poďakovať, že mi pomáha, ale namiesto toho som na neho naštvaná: je to prvý raz, keď sa ma dotkol a nežiadala som ho o to, takže sa cítim divne. Navyše nemám rada, keď mi niekto pomáha – a predovšetkým, ak je to chlapec.
Takže mu rameno vytrhnem z ruky a vstávam sama.
„Zvládnem to sama,“ oborím sa naňho a tie slová znejú až príliš ostro. Ľutujem to a priala by som si, aby som mu miesto toho povedala, čo skutočne cítim. Priala by som si mu povedať: Som šťastná, že si nažive. Som rada, že si tu so mnou.
Keď sa nad tým zamyslím, uvedomím si, že ani poriadne nechápem, prečo mám takú radosť, že ho vidím. Možno som len šťastná, že tu vidím i niekoho iného normálneho, kto prežil uprostred všetkých tých žoldnierov. Možno preto, že sme obaja za posledných 24 hodín zažili rovnaké útrapy alebo preto, že sme obaja stratili súrodencov.
Zaváham. Alebo je to možno niečo iné.
Ben na mňa hľadí svojimi veľkými modrými očami a na malý moment strácam pojem o čase. Jeho oči sú také nežné, akoby sem vôbec nepatrili. Sú to oči básnika, maliara – umelca, týranej duše.
Prinútim sa odvrátiť zrak. Na tých očiach je niečo zvláštne, čo mi bráni myslieť, keď sa do nich pozriem. Neviem, čo to je a to mi vadí. Nikdy som sa tak vedľa nejakého chlapca necítila. Nemôžem sa ubrániť úvahe, či sa len cítim byť s Benom spriaznená vďaka našim spoločným okolnostiam alebo či to je niečím iným.
Samozrejme som naňho bola mnohokrát naštvaná – a i teraz mu kladiem za vinu všetko, čo sa stalo. Napríklad, že keby som sa tam na diaľnici po neho nevrátila a nezachránila ho, mohli sme byť s Bree už dávno doma. Alebo keby nevyhodil moju pištoľ z okna, mohla som ju zachrániť v Central Parku. A priala by som si, aby bol silnejší, lepší bojovník. Zároveň je na ňom ale niečo zvláštne, niečo, kvôli čomu mi je blízky.
„Prepáč,“ vraví zmätene, akoby sa mu zlomil hlas. „Nechcel som sa ťa nejako dotknúť.“
Pomaly sa upokojím. Uvedomujem si, že to nie je jeho chyba. On nie je ten zlý.
„Kam ťa vzali?“ pýtam sa ho.
„K ich šéfovi. Ponúkol mi, aby som sa k nim pridal.“
„A zobral si to?“ spýtam sa. Srdce sa mi pri čakaní na odpoveď rozbúcha. Ak povie, že áno, veľmi klesne moja mienka o ňom, možno sa dokonca na neho nebudem môcť už ani pozrieť.
„Jasne, že nie,“ hovorí.
Srdce mi poskočí od radosti a úľavy. Viem, aká je to obeť. Rovnako ako ja si podpísal ortieľ smrti.
„A ty?“ pýta sa.
„Čo myslíš?“ hovorím mu.
„Nie,“ vraví. „Myslím, že nie.“
Pozriem sa naňho a vidím, že si drží jeden prst zahnutý do krivej polohy. Vyzerá, že ho to bolí.
„Čo sa stalo?“ spytujem sa ho.
Pozrie sa na svoj prst. „To tá nehoda.“
„Ktorá?“ spýtam sa a pri spomienke na všetky tie nehody, ktoré sme za posledných 24 hodín zažili, sa nemôžem ubrániť malému roztopašnému úsmevu.
Tiež sa usmeje, i keď sa mykne od bolesti. „Tá posledná. Keď si sa rozhodla nabúrať do vlaku. To sa ti podarilo,“ hovorí a ja neviem, či to myslí vážne alebo len ironicky. „V tom vlaku bol môj brat,“ dodáva. „Nevidela si ho?“
„Videla som, ako nastupoval dovnútra,“ odvetím. „Potom už nie.“
„A nevieš, kam ten vlak išiel?“
Pokrútim hlavou. „Videl si v ňom moju sestru?“
Zavrtí hlavou. „Vôbec neviem. Všetko sa to stalo hrozne rýchlo.“
Sklopí oči, očividne je rozrušený. Nasleduje nepríjemné ticho. Vyzerá taký stratený. Pohľad na jeho zahnutý prst mi vadí a súcitím s ním. Rozhodnem sa, že už k nemu nebudem taká odmeraná a prejavím aj trochu súcitu.
Podídem k nemu a beriem jeho poranenú ruku do svojich dlaní. Prekvapene na mňa pozrie.
Jeho ruky sú mäkšie, než som čakala, ako keby nikdy v živote nepracoval, ani jeden deň. Špičky jeho prstov držím jemne vo svojich rukách a prekvapuje ma, že v žalúdku cítim slabé šteklenie.
„Pomôžem ti,“ hovorím mu ticho. „Bude to bolieť. Ale musí sa to urobiť. Musíme to narovnať skôr, než to začne zrastať,“ dodávam a skúmam, ako ten jeho prst vyzerá. Spomínam si, že keď som bola malá, spadla som raz na chodníku a prišla som domov so zlomeným malíčkom. Mama ma chcela odviezť do nemocnice. Otec o tom nechcel ani počuť, vzal môj prst do svojich rúk a kým mama stihla čokoľvek urobiť, jedným rýchlym pohybom mi ho s hlasným chrupnutím narovnal. Vykríkla som od bolesti a i teraz si pamätám, ako strašne to bolelo. Ale fungovalo to.
