Читать книгу: «Aréna Jedna: Otrokári », страница 6
DEVÄŤ
Výstrel je ohlušujúci a o chvíľku neskôr vidím, že je celý interiér auta od krvi. Som v takom adrenalínovom opojení, že neviem, kto vystrelil prvý.
A s hrôzou vidím, že som mu strelila do hlavy.
Náhle sa ozve krik. Pozriem sa na zadné sedadlá a vidím to mladé dievča za sedadlom vodiča jačať. Zrazu sa nakloní dopredu, preskočí na predné sedadlo a vybehne von do snehu.
Na chvíľku sa zamyslím, či by som za ňou nemala bežať — očividne je v šoku a pochybujem, že v jej stave vôbec vie, kam ide. Nemyslím, že v tomto počasí a na takom vzdialenom mieste dokáže prežiť dlho.
Spomeniem si ale na Bree a musím sa sústrediť. Na nej teraz záleží najviac. Nemôžem si dovoliť strácať čas naháňaním toho dievčaťa. Otočím sa a dívam sa, ako uteká a je zvláštne, že si o nej myslím, že je o toľko mladšia než ja. V skutočnosti je asi v mojom veku.
Chcem sa pozrieť na reakciu toho chlapca na zadnom sedadle, ktorý môže mať tak dvanásť. On tam však len sedí, civie do prázdna, stuhnutý a strnulý. Dokonca ani nežmurká. Uvažujem, či azda neutrpel nejaký psychický kolaps. Postavím sa a dívam sa na Bena, ktorý tu stále stojí a zíza na tú mŕtvolu. Nevraví ani slovo.
Vtom si uvedomím závažnosť toho, čo som urobila: zabila som človeka. Nikdy v živote som si nemyslela, že by sa to mohlo stať. Vždy som sa cítila hrozne, keď som zabila hoc len zviera a uvedomím si, že by som sa teraz mala cítiť príšerne.
Som ale príliš otupená. Práve teraz cítim len to, že som urobila, čo som musela, v sebaobrane. Bol to predsa len otrokár a prišiel, aby nám ublížil. Uvedomím si, že by som mala cítiť ľútosť, ale necítim. To ma desí. Nemôžem si pomôcť, ale hovorím si, či sa na otca nepodobám viac, než som si dokázala pripustiť.
Ben je teraz úplne zbytočný, len stojí a hľadí, takže obehnem auto, otvorím dvere spolujazdca a pokúšam sa vytiahnuť to telo von. Je ťažké.
„Pomôž mi!“ osopím sa naňho. Tá jeho nečinnosť ma vytáča — zvlášť keď tí ostatní otrokári unikajú preč.
Ben konečne pribehne, aby mi pomohol. Podarí sa nám toho mŕtveho otrokára vytiahnuť von, oblečenie máme ušpinené krvou, ťaháme telo niekoľko metrov a hodíme ho do snehu, ktorý sa farbí do červena. Zohnem sa a rýchlo mŕtvolu oberiem o pištoľ a muníciu a vidím, že Ben je alebo príliš pasívny alebo nedokáže jasne myslieť.
„Vezmi si jeho veci,“ vravím mu. „Budeš ich potrebovať.“
Nestrácam žiadny ďalší okamih. Bežím späť k autu, otvorím dvere vodiča a naskočím dnu. Chcem otočiť kľúčikom v zapaľovaní, ale potom sa pozriem dole. Kľúčiky tam nie sú.
Srdce sa mi zastavilo. Začnem ich zúrivo hľadať všade na podlahe, na sedadlách a potom na palubnej doske. Nič. Kľúčiky museli vypadnúť pri zrážke.
Pozriem sa von a všimnem si neobvyklé stopy v snehu, ktoré mohli zanechať kľúče. Kľaknem si a začnem zúfalo prečesávať sneh rukami. Moje zúfalstvo sa zväčšuje. Je to ako hľadať ihlu v kope sena.
Zrazu sa ale stane zázrak: moja ruka narazí na niečo malé. Prečesávam teraz sneh opatrnejšie a nakoniec v ruke držím kľúče, od úľavy celá bez seba.
Naskočím späť do auta, zapnem motor a auto sa rozburáca k životu. Je to nejaký upravený športový model, niečo ako staré Camaro, a motor buráca príliš hlasno. Už teraz mi je jasné, že je to pekne rýchle auto. Len dúfam, že je dosť rýchle na to, aby dostihlo to druhé.
Chcem už zaradiť a vyraziť, keď vidím Bena, ako tam stále stojí a zíza na tú mŕtvolu. Nevzal si žiadne oblečenie, i keď teraz mrzne, len tam tak stojí. Byť svedkom niečej smrti ho asi zasiahlo viac než mňa. Strácam všetku trpezlivosť a uvažujem, či nevyrazím bez neho, ale nebolo by fér ho tu takto nechať, hlavne keď ma na tom moste zachránil — alebo aspoň jeho váha.
„ODCHÁDZAM!“ zajačím naňho. „NASTÚP!“
To ho prebudilo. Pribehne, naskočí dovnútra a zabuchne za sebou dvere. Chystám sa vyraziť, keď vtom sa otočí a pozrie sa dozadu.
„A čo on?“ spýta sa.
Tiež sa otočím a vzadu vidím toho strnulého chlapca, ako tam stále ešte sedí a hľadí pred seba. „Chceš ísť von?“ pýtam sa ho. „Teraz máš šancu.“
On ale neodpovedá. Nemám dosť času na to, aby som sa ho vypytovala, aj tak ma už zdržalo dosť vecí. Ak sa nerozhodne, rozhodnem za neho. Ak pôjde s nami, môže prísť o život — ale ak zostane tu, o život príde určite. Ide s nami.
Otočím sa šmykom na mieste a so žuchnutím vchádzam späť na diaľnicu. Mám radosť, že to auto stále funguje a je rýchlejšie, než som si dokázala predstaviť. Taktiež ma teší, že sa na zasneženej diaľnici dobre riadi. Zošliapnem spojku a zaradím druhú rýchlosť, potom tretiu, potom štvrtú... Som otcovi vďačná, že ma naučil riadiť auto s ručnou prevodovkou – ďalšia mužská zručnosť, ktorú by som sa ako násťročné dievča asi nikdy nemala naučiť a ďalšia vec, ktorú som neznášala a za ktorú som teraz vďačná. Dívam sa na tachometer, ako rýchlosť rastie: 80...90...100...110...120... Nie som si istá, kam až to mám tlačiť. Mám strach, že keď pôjdem príliš rýchlo, stratím v snehu kontrolu, zvlášť keď túto diaľnicu už roky nikto neudržiava a kvôli snehu ani nevidím diery v asfalte. Stačilo by, aby sme trafili len jednu veľkú jamu alebo poľadovicu a skončíme mimo cesty. Zrýchlim už len trochu, na 220 kilometrov za hodinu, a rozhodnem sa tú rýchlosť udržať.
Pozriem sa na Bena, ktorý si práve zapol pásy a teraz sa kŕčovito drží palubnej dosky, hánky úplne biele a plný strachu sa díva na cestu pred nami.
„Ty si ho zabila.“
Pri burácaní motora ho skoro vôbec nepočujem a uvažujem, či sa mi to len nezdalo alebo či to nebolo moje svedomie. Ben sa na mňa ale otočí a zopakuje to:
„Ty si toho človeka zabila,“ povie hlasnejšie, ako keby bol stále ešte v údive, že sa niečo také môže stať. Neviem, ako mu odpovedať.
„Hej, zabila,“ odpoviem mu nakoniec naštvane. Nepotrebujem, aby mi to pripomínal. „Máš s tým nejaký problém?“
Pomaly zavrtí hlavou. „Len som nikdy predtým nevidel, ako niekto niekoho zabil.“
„Urobila som, čo som musela,“ odseknem mu, akoby som sa bránila. „Mal pištoľ.“
Pridám plyn na 230 kilometrov za hodinu a za miernou zákrutou s úľavou vidím na obzore to druhé auto. Dobieham ho, idem rýchlejšie, než majú odvahu oni. Takto ich o niekoľko minút možno dostihnem. Tá myšlienka ma povzbudila.
Som si istá, že nás vidia — len dúfam, že nezistia, že to sme my. Možno si myslia, že tí druhí otrokári dokázali dostať svoje auto späť na cestu. Nemyslím, že videli, čo sa stalo.
Pridám plyn na 240 kilometrov za hodinu a vzdialenosť medzi nami sa skracuje.
„Čo spravíš, keď ich doženieš?“ zavolá Ben s panickou hrôzou v hlase.
Presne o tom som tiež premýšľala. Ešte neviem. Zatiaľ viem len to, že ich musím dostihnúť.
„Nemôžeme na nich strieľať, teda ak chceš urobiť toto,“ hovorí mi. „Guľka by mohla zabiť môjho brata – alebo tvoju sestru.“
„Ja viem,“ odpovedám mu. „Nebudeme strieľať. Vytlačíme ich z cesty,“ hovorím odrazu rozhodne.
„To je šialenstvo!“ zakričí a ako sa k nim blížime, chytí sa palubnej dosky ešte pevnejšie než predtým. Sneh sa od nášho predného skla odráža ako divý a ja si pripadám, ako keby som bola v nejakej videohre, ktorá sa vymyká kontrole. Diaľnica Taconic sa stáča a zužuje.
„Veď by ich to mohlo zabiť!“ kričí. „A na čo to bude dobré? Môj brat tam zomrie!“
„Moja sestra je tam tiež!“ kričím naňho. „Myslíš si, že chcem, aby umrela?“
„A ako to máš teda vymyslené?“ kričí.
„Máš vari nejaký lepší nápad!?“ kričím naňho. „Hádam si myslíš, že ich len tak poprosím, aby zastavili?“ Ben je ticho.
„Musíme ich zastaviť,“ pokračujem. „Ak sa dostanú do mesta, tak ich už späť nedostaneme. Bola by to pre nich istá smrť. Toto im dá aspoň šancu.“
Práve keď chcem ešte raz pridať plyn, prekvapí ma, že otrokári odrazu spomalili. O chvíľu už idem vedľa nich. Najskôr nechápem, prečo to robia, ale potom pochopím: myslia si, že sme ich partneri. Stále im ešte nedošlo, že sme to my.
Predbiehame ich sprava a keď už chcem prudko otočiť volantom a naraziť do nich, na strane spolujazdca sa stiahne zafarbené okienko a za ním sa objaví zubiaca sa tvár otrokára so zdvihnutou maskou, stále si myslí, že patríme k nim.
Stiahnem svoje okienko a mračím sa na neho: chcem, aby sa na mňa poriadne pozrel, skôr než ho pošlem do horúcich pekiel.
Smiech mu zmizne z tváre, na ktorej sa mu objaví zdesený výraz. Stále mám na svojej strane moment prekvapenia a už-už chcem do nich naraziť, keď vtom si všimnem Bree na zadnom sedadle. Je nažive. Díva sa na mňa so strachom v očiach.
Vtom nabehneme na jamu. Ten zvuk je ohlušujúci a naše auto sa zatrasie, akoby v ňom vybuchla bomba. Trhne to mnou tak silno, že hlavou narazím do kovového stropu a zuby mi cvaknú o seba. Myslím, že mi vypadla plomba. Naše auto sa začne divoko zmietať a trvá mi niekoľko sekúnd, kým nad ním znovu získam kontrolu a vyrovnám ho. To bolo o chlp. To odo mňa bolo hlúpe: nemala som oči vôbec spúšťať z cesty. Stratili sme rýchlosť, to druhé auto zrýchlilo a teraz má pred nami náskok dobrých päťdesiat metrov. A čo je ešte horšie, teraz už vedia, že k nim nepatríme.
Znovu pridávam plyn na maximum: 130...140... Pedál mám zošliapnutý až na podlahu, ale auto už rýchlejšie nejde. Na tachometri je 255 kilometrov za hodinu. Predpokladám, že to auto pred nami môže ísť rovnako rýchlo, ale oni očividne majú viac rozumu. Ľad na tejto ceste môže byť nebezpečný už pri 135 kilometroch za hodinu a oni nechcú riskovať. Ja ale nemám čo stratiť. Ak stratím Bree, aj tak už nebudem mať pre čo žiť.
Znovu ich doháňame. Už len tridsať metrov... dvadsať.
Zrazu sa ich okno spolujazdca stiahne a niečo sa zablysne. Príliš neskoro mi dôjde, čo to je: pištoľ.
Dupnem na brzdy a v tej chvíli na nás niekoľko ráz vystrelí. Prikrčím sa a počujem kovový zvuk guliek, ktoré sa odrážajú od našej kapoty a predného skla. Najskôr si myslím, že je s nami koniec, ale potom pochopím, že guľky cez auto neprešli: musí byť nepriestrelné.
„Veď nás zabiješ!“ kričí Ben. „Prestaň! Musí to ísť aj inak!“
„Inak to nejde!“ kričím naňho, skôr aby som uistila samu seba než jeho.
Prekročila som v sebe nejakú hranicu a absolútne to odmietam vzdať. „Inak to nejde,“ opakujem si ticho a oči mám prikované k ceste.
Znovu pridávam plyn, zahnem k strane a prichádzam vedľa nich. Jedným silným pohybom otočím volantom a tvrdo do nich narazím práve v okamihu, keď na nás chce otrokár zamieriť pištoľou. Môj predný nárazník zasiahol ich zadné koleso. Ich auto sa začalo divoko zmietať a to moje tiež. Na okamih nás je plná cesta. Narazili do kovových zvodidiel, od ktorých sa odrazili a narazili do nás a my sme narazili do zvodidiel na našej strane.
Diaľnica sa opäť rozširuje a miesto zvodidiel ju po oboch stranách lemujú polia. Paráda. Teraz viem, že ich môžem vytlačiť. Naposledy pridávam plyn a pripravujem sa zabočiť. Mám na nich krásne namierené a som pripravená zatočiť volantom.
Vtom vidím kovový záblesk, ako otrokár znova vytiahol ruku s pištoľou z okienka. „POZOR!“ kričí Ben.
Je ale príliš neskoro. Zaznejú výstrely a skôr než stihnem zabočiť, guľky sa zaboria do našich predných pneumatík. Úplne strácam kontrolu nad autom. Ben kričí a naše auto letí von z cesty. Takže i keď nechcem, kričím tiež.
Naše auto sa stále prevracia, môj svet je hore nohami a znovu a znovu sa točíme.
Hlavou sa udriem o kovovú strechu. Cítim, ako sa mi bezpečnostný pás čím ďalej, tým viac zabára do hrudníka a svet je len veľká šmuha za predným sklom. Zvuk škrípajúceho kovu v mojich ušiach je taký ohlušujúci, že takmer nemôžem myslieť.
Pamätám sa len, že som si priala, aby tu bol otec a videl ma, ako blízko som bola. Spytujem sa sama seba, či by bol pyšný.
A potom posledný náraz a môj svet sčernel.
DESAŤ
Neviem, ako dlho som bola v bezvedomí. Snažím sa otvoriť oči a prebudí ma strašná bolesť hlavy. Niečo je zle a ja neviem čo.
Potom mi to dôjde: svet je hore nohami.
Cítim, ako sa mi do tváre hrnie krv. Rozhliadam sa okolo seba a snažím sa zistiť, čo sa stalo, kde to som a či som stále nažive. A potom to všetko začnem pomaly chápať.
Auto leží na streche, motor sa zastavil a ja som stále pripútaná bezpečnostnými pásmi. Je ticho. Uvažujem, ako dlho tu takto visím. Pomaly hýbem rukou a snažím sa zistiť, či nemám nejaké nové zranenia. Pritom cítim ostrú bolesť v pleciach a ramenách. Neviem, či som zranená alebo kde som zranená a kým visím v sedadle hlavou dole, tak to nezistím. Musím sa odpútať.
Nevidím na sponu svojich pásov, tak postupujem podľa hmatu, kým nenarazím na niečo plastové a studené. Zaborím do toho svoj palec. Nechce povoliť.
Zatlačím silnejšie.
No tak.
Odrazu začujem cvaknutie. Pás sa odopol a ja pristávam tvárou priamo na kovovej streche. Muselo to byť aspoň z tridsiatich centimetrov a moju bolesť hlavy to výrazne zhoršilo.
Trvá mi niekoľko sekúnd, kým zase začnem myslieť a pomaly si kľakám. Pozriem sa vedľa seba a vidím, ako Ben visí vedľa mňa, stále pripútaný pásmi. Tvár má od krvi, ktorá mu pomaly kvapká z nosa a neviem, či je živý alebo mŕtvy. Oči má ale zavreté, čo beriem ako dobré znamenie – aspoň nie sú otvorené a nehybné.
Obrátim sa, aby som skontrolovala toho chlapca — a okamžite to ľutujem. Leží na streche auta, krk má vykrútený do neprirodzenej polohy a jeho oči sú otvorené a stuhnuté. Je mŕtvy.
Cítim sa za to zodpovedná. Možno som ho predtým mala vyhnať z auta. Tomu chlapcovi sa paradoxne mohlo lepšie vodiť u otrokárov než so mnou. Teraz už s tým ale nič spraviť nemôžem.
Keď vidím toho chlapca mŕtveho, dochádza mi vážnosť našej nehody a znovu kontrolujem, či nie som niekde zranená a vlastne ani neviem, kde mám hľadať. Keď sa ale otočím, ozve sa mi v rebrách strašná bolesť a bolí ma zhlboka sa nadýchnuť. Siahnem si na ne a bolí to. Myslím, že mám zlomené ďalšie rebro.
Hýbať sa môžem, ale bolí to ako čert. Navyše ma stále bolí pravé rameno od tej črepiny z našej predchádzajúcej nehody. Hlavu mám ťažkú a ako keby bola vo zveráku, v ušiach mi zvoní a hlavou mi pulzuje bolesť, ktorá nechce prestať. Asi mám otras mozgu.
Teraz ale nemám čas sa tým zaoberať. Potrebujem vedieť, či je Ben nažive. Natiahnem k nemu ruku a zatrasiem ním. Žiadna reakcia.
Premýšľam o čo najlepšom spôsobe, ako ho vytiahnuť von a uvedomujem si, že žiadny ľahký spôsob neexistuje. Takže sa k nemu znova natiahnem a stlačím sponu jeho pásov. Pásy odletia nabok a Ben tvrdo dopadá tvárou na kovovú strechu. Nahlas zavzdychá a ja si s úľavou vydýchnem: je nažive.
Leží tam schúlený a stená. Natiahnem sa k nemu a silno doňho štuchnem, znovu a znovu. Chcem ho prebudiť a vidieť, ako ťažko je zranený. Vrtí sa, ale ešte nie je plne pri vedomí.
Musím sa dostať von z auta: cítim sa tu stiesnene, hlavne keď som tak blízko toho mŕtveho chlapca, ktorý na mňa stále hľadí svojimi nehybnými očami. Snažím sa nájsť kľučku dverí. Zrak mám rozostrený, takže sa mi zle hľadá, hlavne preto, že je všetko hore nohami. Zapojím obe ruky, pátram po celých dverách a nakoniec sa mi podarí kľučku nájsť. Potiahnem ju, ale nič sa nestane. Super. Dvere sú asi zaseknuté.
Ťahám ju zas a znovu, ale stále sa nič nedeje.
Takže sa zakloním, kolená pri brade, a celou silou kopnem do dverí oboma nohami. Ozve sa kovový náraz, dvere sa rozletia a dnu sa nahrnie studený vzduch.
Vyvalím sa von, do bieleho sveta. Znova sneží, husto ako vždy. I tak som ale rada, že som z auta vonku, kľaknem si a pomaly vstávam. Cítim, ako sa mi krv ženie do hlavy a na chvíľku sa celý svet točí. Bolesť hlavy sa pomaly zmierňuje a je príjemné byť opäť na nohách, stáť vzpriamene a dýchať čerstvý vzduch. Keď sa snažím stáť rovno, bolesť v mojom hrudníku sa zhoršuje, rovnako ako bolesť v mojom ramene. Zahýbem ramenami a cítim, aká som celá stuhnutá a doudieraná. Nezdá sa ale, že by som mala zlomené ešte niečo iné. Mám šťastie.
Náhlim sa k dverám spolujazdca, kľaknem si na koleno a trhnutím ich otvorím. Natiahnem sa dovnútra, chytím Bena za tričko a pokúšam sa ho vytiahnuť von. Váži viac, než som čakala a musím ním silne trhnúť. Potom ho pomaly, ale pevne vytiahnem do čerstvého snehu. Zaborí sa mu doň hlava a to ho konečne prebudí. Pretočí sa na bok a utiera si z tváre sneh. Potom si kľakne, oprie sa rukami o zem a otvorí oči, díva sa na zem a ťažko dýcha. Z nosa mu pritom kvapká krv a farbí čerstvý sneh.
Niekoľkokrát zmätene zažmurká, otočí sa a pozrie na mňa, ruku má zdvihnutú hore, aby si chránil oči pred padajúcim snehom.
„Čo sa stalo?“ opýta sa, ale je mu zle rozumieť.
„Mali sme nehodu,“ odpoviem mu. „Si v poriadku?“
„Nemôžem dýchať,“ hovorí výrazne nosovým tónom a ruku si drží pod nosom, aby nekrvácal na zem. Potom sa zakloní a ja konečne chápem: má zlomený nos.
„Nos máš na franforce,“ vravím mu.
Pozrie sa na mňa, pomaly začína chápať a v očiach sa mu objaví strach.
„Len pokoj,“ hovorím mu a idem k nemu. Natiahnem k nemu obe ruky a položím mu ich na nos. Spomínam si, ako ma otec učil, ako napraviť zlomený nos. Bolo to raz neskoro večer, keď sa vrátil domov po tom, čo sa pobil v krčme. Nemohla som tomu veriť. Chcel, aby som sa pozerala, hovoril, že by bolo dobré, aby som sa naučila niečo užitočné. Dívala som sa, ako stál v kúpeľni, naklonil sa k zrkadlu, položil si ruky na nos a urobil to. Stále si ešte pamätám na to chrupnutie.
„Teraz drž,“ hovorím mu.
Jedným rýchlym pohybom zatlačím obidvoma rukami z oboch strán na jeho zlomený nos a narovnávam ho. Vykríkol od bolesti a je mi ho ľúto. Ale viem, že som to musela spraviť, aby som mu nos narovnala späť a zastavila to krvácanie. Skloním sa a podávam mu do dlaní hrsť snehu a naznačím mu, aby si ho dal na nos.
„To zastaví krvácanie a nebude to také opuchnuté,“ vravím mu.
Ben si priloží sneh na nos a ten o niekoľko okamihov sčervená. Odvraciam sa.
Idem späť k autu a prezerám ho: leží na streche hore nohami, podvozok obrátený k oblohe. Zvyšné tri pneumatiky sa stále točia, veľmi pomaly. Obrátim sa a dívam sa smerom k diaľnici. Sme od nej asi tridsať metrov — museli sme sa kotúľať dosť ďaleko. Uvažujem, aký asi majú náskok.
Keď sa zamyslím nad tým, ako rýchlo sme šli, je zázrak, že sme vôbec ešte nažive. Prezerám si krajinu okolo diaľnice a zisťujem, že sme mali šťastie: keby sme sa prevrátili tam vzadu, spadli by sme zo skaly. A keby náš dopad nezmiernil hustý sneh, boli by sme na tom horšie, než sme.
Prezerám si naše auto a uvažujem, či sa nám ho podarí znovu spojazdniť. Veľmi tomu neverím. A to znamená, že už nikdy nenájdem Bree, že sme tu uviazli, uprostred ničoho, a zajtra už asi budeme mŕtvi. Nemáme na výber: musíme ho nejako dať do poriadku.
„Musíme ho prevrátiť,“ poviem zrazu s naliehavosťou v hlase. „Musíme ho dostať na kolesá a pozrieť sa, či ešte funguje. Potrebujem tvoju pomoc.“
Ben pomaly chápe, čo hovorím a potom ku mne pribehne, i keď spočiatku trochu tackavo. Stojíme vedľa seba na jednej strane auta a začíname tlačiť.
Darí sa nám ho rozhojdať a pri každom zahojdaní zatlačiť znovu a znovu. Musím pozbierať všetky sily a cítim, ako mi sneh kĺže pod nohami, cítim bolesť, ktorá mi vystreľuje z bicepsu až do rebier.
Auto sa hojdá stále viac a keď si už hovorím, že už ďalej nemôžem, pokúsime sa ho ešte raz zdvihnúť. Ruky mám zapreté nad hlavou a tlačím a tlačím a idem pritom snehom dopredu.
Stačilo to tak akurát. Auto sa dostalo na bok a náhle sa s hlasným buchnutím prevrátilo na kolesá. Zdvihol sa veľký mrak snehu. Stojím tam a lapám dych rovnako ako Ben.
Skúmam škody. Sú rozsiahle. Kapota, strecha a kufor vyzerajú, ako keby do nich niekto mlátil ťažkým kladivom. Kostra je ale na môj údiv neporušená. Máme ale jeden veľký problém. Jedna pneumatika — tá prestrelená — je v takom zlom stave, že na nej v žiadnom prípade nemôžeme jazdiť.
„Možno je tam rezerva,“ hovorí Ben, akoby mi čítal myšlienky. Zatiaľ čo sa dívam na auto, Ben už odbehol ku kufru. To na mňa zapôsobilo.
Bežím za ním. Niekoľko ráz stlačí tlačidlo, ale kufor sa nie a nie otvoriť.
„Pozor,“ vravím mu a keď spraví pár krokov dozadu, zdvihnem koleno a celou silou dupnem pätou na kufor. Otvoril sa.
Pozriem sa dole a s úľavou si všimnem, že tam leží rezervná pneumatika. Ben sa po ňu natiahne a vezme ju do rúk a ja pod výstelkou nachádzam zdvihák a kľúč. Beriem ich do ruky a idem za Benom, ktorý rezervnú pneumatiku odniesol k prednej časti auta. Bez zaváhania berie zdvihák, napchá ho pod podvozok, potom vezme kľúč a začne ho dvíhať. Som ohromená tým, ako mu to ide s nástrojmi a ako rýchlo dokázal auto zdvihnúť. Odstráni všetky skrutky, zloží zničenú pneumatiku a zahodí ju do snehu.
Dá na koleso novú pneumatiku a ja ju držím, zatiaľ čo on namontuje späť všetky skrutky, jednu po druhej. Utiahne ich a spustí auto na zem a keď sa na to pozrieme z pár krokov, ako keby sme mali novučičkú pneumatiku. Ben ma svojimi mechanickými zručnosťami prekvapil, nikdy by som od neho také čosi nečakala.
Neváham ani sekundu, otváram dvere na strane vodiča, naskočím do auta a otočím kľúčikom. Ale srdce sa mi zastaví, pretože počujem ticho. Auto nefunguje. Skúsim zapaľovanie znovu a znovu. Ale nič. Vôbec nič. Akoby tá nehoda naše auto zničila. Prepadne ma pocit beznádeje. Bolo to všetko k ničomu?
„Otvor kapotu,“ hovorí Ben.
Potiahnem páčku. Ben pribehne k prednej časti auta a ja vystúpim a idem k Benovi. Stojím nad ním, zatiaľ čo je naklonený nad motorom a hrá sa s nejakými káblikmi. Prekvapuje ma jeho obratnosť.
„Ty si mechanik?“ pýtam sa.
„Ja nie,“ odpovie. „Môj otec je. Naučil ma toho veľa, keď sme ešte mali autá.“
Podrží pri sebe dva káble a objaví sa iskra. „Skús to teraz,“ vraví.
Rýchlo sa vraciam za volant a otočím kľúčikom, s nádejou a vierou. Tento raz sa auto rozburáca k životu.
Ben zabuchne otvorenú kapotu a vidím hrdý úsmev na jeho tvári, i keď mu už začína opúchať kvôli zlomenému nosu. Náhli sa späť do auta a otvorí svoje dvere. Už chce vojsť dovnútra, keď vtom stuhne a zíza na zadné sedadlo.
Pozriem sa, čo sa stalo a potom si spomeniem. Ten chlapec vzadu.
„Čo s ním spravíme?“ pýta sa.
Nemôžeme strácať ďalší čas. Siahnem dozadu, vyberiem toho chlapca, ako len najjemnejšie dokážem a snažím sa na neho nedívať. Odtiahnem ho snehom k veľkému stromu a uložím ho pod ním. Chvíľu sa na neho pozerám, potom sa otočím a náhlim sa späť do auta.
Ben tam stále stojí.
„To je všetko?“ spýta sa trochu sklamane.
„Čo by si chcel?“ odseknem mu. „Smútočný obrad?“
„Ja len... že sa to zdá byť trochu tvrdé,“ hovorí. „Umrel kvôli nám.“
„Na toto nemáme čas,“ vravím mu, s rozumom v koncoch. „Aj tak všetci zomrieme!“
Naskočím do auta, motor stále beží, a moje myšlienky sa teraz sústreďujú na Bree a na to, ako ďaleko nám tí otrokári asi ušli. Skôr než Ben stihne zavrieť dvere, vyrážam.
Naše auto letí po zasneženom poli, po strmom násype a s veľkým buchnutím sa ocitáme opäť na diaľnici. Šmýka sa, ale potom chytíme stopu. A zase ideme.
Šliapnem na plyn a znovu získavame rýchlosť. Je to na neuverenie, to auto je vari nesmrteľné. Akoby bolo nové.
O chvíľku sme opäť na 170 kilometroch za hodinu. Tento raz chcem byť opatrnejšia, som stále ešte otrasená z našej poslednej nehody. Zrýchlim na 187 kilometrov za hodinu, ale rýchlejšie už auto neženiem. Nemôžem riskovať, že sa zase vybúrame.
Hovorím si, že na nás majú najmenej desať minút a že ich asi nedokážeme dostihnúť. Ale môže sa stať čokoľvek. Stačilo by mi, keby raz nabehli na jamu, aby sa im raz niečo prihodilo... Keď nie, stačí mi ísť v ich stopách.
„Musíme ich nájsť skôr, než sa dostanú do mesta,“ prehodí Ben, ako keby mi čítal myšlienky. Všimla som si, že to robí často a vôbec sa mi to nepáči. „Ak sa tam dostanú pred nami, už ich nikdy nenájdeme.“ „Ja viem,“ odpoviem mu.
„A keď vojdeme do mesta, tak sa už nikdy nedostaneme von. To vieš tiež, že?“
Hlavou mi prebleskla tá istá myšlienka. Má pravdu. Podľa toho, čo som počula, je to mesto smrtiaca pasca plná predátorov. Nie sme vybavení na to, aby sme si cestu von prekliesnili so zbraňou v ruke.
Šliapem na pedál a pridávam plyn. Motor buráca a ideme po diaľnici rýchlosťou 200 kilometrov za hodinu. Sneh neprestáva padať a odráža sa od predného skla. Myslím na toho mŕtveho chlapca, vidím jeho tvár, jeho nehybné oči. Myslím na to, ako sme boli blízko smrti a malý hlások na nabáda, aby som spomalila. Ja ale nemám na výber.
Čas akoby sa pri jazde vliekol, plazil sa, plynul nekonečne pomaly. Máme za sebou 30 kilometrov, potom 50, potom 60... ďalej a ďalej, večne bielym snehom. Držím volant oboma rukami, som naklonená dopredu a sledujem cestu omnoho pozornejšie než kedykoľvek predtým. Vyhýbam sa jamám, vľavo, vpravo, ako v nejakej videohre. A pri tejto rýchlosti a so všadeprítomným snehom to nie je jednoduché. Napriek tomu sa mi darí skoro všetkým sa vyhnúť. Raz alebo dvakrát sa mi to však nepodarilo a cena bola vysoká, narazila som hlavou do strechy a cvakli mi všetky zuby. Musím ale pokračovať, stoj čo stoj.
Po jednej miernej zákrute si v diaľke všimnem niečo, čo ma znepokojuje: stopy otrokárskeho auta sa odkláňajú z cesty do poľa. Nedáva to zmysel a rozmýšľam, či vidím dobre, zvlášť v tej fujavici.
Ako sa ale blížime, som si stále istejšia. Výrazne spomalím. „Čo je?“ spýta sa Ben.
Môj šiesty zmysel mi našepkáva, nech spomalím a keď prídeme bližšie, som rada, že som to urobila.
Dupnem na brzdy, našťastie pri 85 kilometroch za hodinu. Asi 20 metrov sa šmýkame po ceste a potom sa konečne zastavíme.
Práve včas. Diaľnica náhle končí v obrovskom, hlbokom kráteri. Keby sme sa nezastavili, určite by sme teraz boli mŕtvi.
Pozriem sa dole cez okraj priepasti. Je to masívny kráter, možno sto metrov v priemere. Vyzerá to, ako keby niekedy počas vojny na diaľnicu spadla veľká bomba.
Otáčam volant a idem podľa stôp otrokárov, ktoré ma vedú zasneženým poľom a kľukatými miestnymi cestami. Po niekoľkých minútach sme späť na diaľnici. Znovu naberám rýchlosť, tento raz až na 220 kilometrov za hodinu.
Ideme a ideme a ideme a začínam mať pocit, akoby sme šli na koniec sveta. Zhruba po ďalších 70 kilometroch začínam premýšľať, ako ďaleko tá diaľnica môže viesť. Obloha, z ktorej sa neustále znáša sneh, začína temnieť, čoskoro bude noc. Cítim potrebu hnať auto dopredu rýchlosťou aspoň 240 kilometrov za hodinu. Viem, že je to riskantné, ale musím ich dostihnúť.
Pri ceste míňame veľké nápisy hlavných dopravných tepien, ktoré stále visia na svojich miestach a pomaly korodujú: Sawmill Parkway, Major Deegan, cesta číslo 287, Sprain... Diaľnica Taconic sa rozvetvuje a my sledujeme stopy otrokárov na diaľnici Sprain, potom na diaľnici Bronx River. Už sa blížime k mestu, otvorený horizont postupne nahradili vysoké, rozpadávajúce sa budovy. Sme v Bronxe.
Musím ich dohnať a tak auto tlačím na 250 kilometrov za hodinu. Motor buráca tak hlasno, že skoro vôbec nič iné nepočujem.
Po ďalšej miernej zákrute mi srdce poskočí: tam v diaľke ich vidím, asi 2 kilometre pred nami. „To sú oni!“ kričí Ben.
Ako ich ale doháňame, začínam tušiť, kam majú namierené. Na jednej ohnutej tabuli je napísané „Most Willis Avenue“. Je to malý most obklopený oceľovými trámami a je na ňom sotva dosť miesta pre dva pruhy. Pri príjazde je niekoľko Humvee, na kapotách sedia otrokári s guľometmi namierenými k ceste. Na konci mosta sú ďalšie Humvee.
Tlačím pedál do podlahy a ideme nad 250 kilometrov za hodinu. Svet je len rozmazaná škvrna. Lenže otrokárov nedoháňame, tiež zrýchlili.
„Nemôžeme za nimi ísť dovnútra!“ kričí Ben. „To nemôžeme zvládnuť!“
Lenže nemáme na výber. Sú pred nami najmenej sto metrov a k mostu to majú zhruba sto metrov. Takže pred mostom ich už dohnať nestihneme. Robím, čo môžem a naše auto sa v tej rýchlosti začína otriasať. Nejde to inak: budeme musieť vojsť do mesta.
Blížime sa k mostu a ja uvažujem, či stráže zistia, že nie sme jedni z nich. Len dúfam, že dokážeme prejsť dosť rýchlo na to, aby to nestačili pochopiť a nezačali na nás strieľať.
Auto otrokárov preletelo medzi strážami a ženie sa cez most. Sme päťdesiat metrov za nimi a ako sa blížime k mostu, stráže stále nič netušia. O chvíľku sme tridsať metrov od mosta... potom 20... potom 10...
Keď preletávame príjazdom, sme natoľko blízko, aby som si všimla zdesené výrazy stráží. Teraz to už vedia.
Pozriem sa hore a vidím, ako stráže mieria guľometmi naším smerom.
O sekundu neskôr zaznejú výstrely.
Zasypáva nás streľba z guľometov, odráža sa od kapoty a čelného skla, guľky dopadajú všade. Prikrčím sa.
Čo je však horšie, niečo pred nami začína padať, aby nám zatarasilo cestu a vidím, že je to železná brána so špicatými hrotmi. Spúšťajú ju, aby nám zablokovali vjazd do Manhattanu.
Ideme príliš rýchlo a nemám žiadnu šancu zabrzdiť včas. Brána sa spúšťa prirýchlo a príliš neskoro mi dochádza, že o niekoľko okamihov do nej narazíme a že naše auto roztrhá na kusy.
Pripravím sa na náraz.
