Читать книгу: «Aréna Jedna: Otrokári », страница 14

DVADSAŤDEVÄŤ

S námahou otváram oči. Nie som si istá, či som živá alebo mŕtva, ale ak som živá, tak som nevedela, aký život môže byť: každý sval môjho tela je v jednom ohni. Trasiem a klepem sa a nikdy v živote mi nebola taká zima – súčasne ale horím a po šiji mi steká studený pot. Vlasy mám prilepené k tvári a každý kĺb v mojom tele bolí tak veľmi, že to nedokážem popísať. Je to tá najhoršia horúčka, akú som kedy mala — a ešte stokrát horšia.

Pochádza z môjho lýtka: pulzuje bolesťou a je veľké ako softbalová loptička. Tá bolesť je taká silná, že zatváram oči, zatínam zuby a ticho sa modlím, aby mi ho niekto jednoducho odrezal.

Rozhliadnem sa a vidím, že ležím na betónovej podlahe, na hornom poschodí nejakého opusteného skladu. V stenách sú veľké priemyselné okná, väčšina sklenených tabúľ je rozbitá. Dovnútra občas zafúka studený vietor sprevádzaný snehom a vločky padajú do miestnosti. Oknami vidím polnočnú oblohu a mesiac v splne, položený nízko medzi mrakmi. Je to ten najkrajší mesiac, aký som kedy videla, a zalieva sklad slabým svetlom.

Niekto mi zľahka položil ruku na plece.

Zdvihnem hlavu a podarí sa mi pozrieť tým smerom. Vedľa mňa kľačí Logan. Usmieva sa na mňa. Nedokážem si predstaviť, ako hrozne asi vyzerám a je mi trápne, že ma takto vidí.

„Si nažive,“ oznamuje mi a v jeho hlase počujem úľavu.

Zamyslím sa a snažím sa vybaviť si, čo sa dialo naposledy. Pamätám si prístav… mólo… Nohou mi prejde ďalšia vlna bolesti a takmer si prajem, aby ma Logan len tak nechal umrieť. Berie však do ruky injekčnú striekačku a začína ju pripravovať.

„Dali nám lieky,“ hovorí. „Chcú, aby si žila. Nemajú otrokárov radi rovnako ako my.“

Snažím sa pochopiť, čo mi hovorí, ale mozog mi nepracuje jasne a trasiem sa tak silno, že mi cvakajú zuby.

„Je to penicilín. Neviem, či zaberie – ani či je to skutočne penicilín. Ale musíme to skúsiť.“

To mi ani nemusí hovoriť. Cítim, ako sa bolesť šíri a že inú alternatívu nemám.

Drží ma za ruku a ja stláčam tú jeho. Potom sa nakloní s ihlou k lýtku. O sekundu neskôr cítim ostré bodnutie ihly do mojej nohy. Rozdýchavam sa a stískam mu ruku ešte silnejšie.

Logan zapichne ihlu ešte hlbšie a ja cítim, ako z nej vyteká žeravá tekutina. Tá bolesť je na mňa až príliš a napriek všetkej snahe nakoniec počujem svoj výkrik, ako sa rozlieha skladom.

Logan vyťahuje ihlu a ja cítim, ako mi ďalší závan ľadového vetra a snehu chladí spotené čelo. Snažím sa opäť nadýchnuť. Chcem sa naňho pozrieť a poďakovať mu. Ale nejde to: moje oči sú také ťažké, že sa samy zatvárajú.

A o chvíľu neskôr znovu strácam vedomie.

*

Je leto. Mám trinásť rokov, Bree šesť a ruka v ruke poskakujeme rušnými ulicami prístavu. Doslova to tu žije, každý sa niekam hrnie, zatiaľ čo s Bree utekáme dláždenými uličkami a smejeme sa na tých smiešnych ľuďoch.

Bree poskakuje cez praskliny, je to nejaká jej hra, každých pár krokov napoly hopsá a napoly skáče a ja sa snažím jej hopsanie kopírovať. Strašne sa na tom smeje a potom sa smeje ešte viac, pretože ju naháňam okolo nejakej sochy.

Za nami sú moji rodičia, držia sa za ruky a usmievajú sa. Je to jeden z tých vzácnych okamihov, keď si spomínam, že spolu boli šťastní. Je to aj jeden z tých mála momentov, keď si pamätám, že s nami otec vôbec bol. Idú za nami, dávajú na nás pozor a ja som sa nikdy necítila bezpečnejšie. Je to dokonalý svet. Vždy budeme takí šťastní ako práve teraz.

Bree uvidí hojdačku a s obrovskou radosťou k nej beží a skáče na ňu. Neváha, pretože vie, že si sadnem na druhú stranu, aby som ju vyvážila. Samozrejme, že to urobím. Je ľahšia než ja, takže si dávam pozor, aby som nenasadla príliš rýchlo, aby sme sa mohli vyrovnať.

Zažmurkám. Presunula som sa v čase, neviem o koľko. Sme v nejakom parku na nábreží. Rodičia sú preč a my sme samy. Je západ slnka.

„Zaber viac, Brooke!“ piští Bree.

Bree sedí na visiacej hojdačke. Nakloním sa k nej a posotím ju. Hojdá sa vyššie a vyššie a nahlas sa smeje.

Nakoniec zoskočí. Pribehne ku mne a objíme ma svojimi malými ručičkami okolo stehien. Kľaknem si k nej a poriadne ju objímem.

Zakloní sa, s úsmevom sa na mňa zahľadí.

„Mám ťa rada, Brooke,“ povie a usmieva sa.

„Aj ja ťa mám rada,“ odvetím jej.

„Budeš vždy moja veľká sestrička?“ opýta sa.

„Budem,“ odpovedám jej.

„Sľubuješ?“ spýta sa.

„Sľubujem,“ hovorím.

*

Otvorím oči a je to prvý raz, čo si dokážem spomenúť, že necítim bolesť. Je preč. Je to úžasné: cítim sa znovu zdravá. Bolesť v mojej nohe skoro úplne ustúpila a opuch sa zrazil na veľkosť golfovej loptičky. Tie lieky skutočne zabrali.

Ostatná bolesť sa tiež výrazne zmenšila a cítim, že horúčka mi ustupuje. Už mi nie je ani zďaleka taká zima a už sa ani tak nepotím. Dostala som druhú šancu žiť.

Stále je tma. Mesiac už nevidno a uvažujem, koľko času uplynulo. Logan stále sedí pri mne. Všimne si ma, ihneď zareaguje a utrie mi čelo vlhkou handričkou. Nemá na sebe bundu, tú prehodil cezo mňa. Cítim sa hrozne, musí bez nej mrznúť.

Pociťujem voči nemu ďalšiu vlnu vďačnosti a je mi bližší než predtým. Musí mu na mne skutočne záležať. Priala by som si povedať mu, ako veľmi si to cením. Práve teraz mi to ale ešte veľmi nemyslí a nedokážem presne formulovať slová.

Zohne sa ku mne, rukou mi podoprie hlavu a zdvihne mi ju. „Otvor ústa,“ povie ticho.

Na jazyk mi dá tri tabletky a potom mi do úst naleje trochu vody. V krku mám tak sucho, že potrebujem pár pokusov, než sa mi ich podarí prehltnúť, ale napokon cítim, ako mi zostupujú pažerákom dole. Nadvihnem hlavu trochu viac a napijem sa znovu.

„To je proti horúčke,“ povie.

„Cítim sa omnoho lepšie,“ vravím mu a cítim v sebe novú energiu. Chytím ho za ruku a stlačím ju od vďačnosti. Zachránil mi život. Znovu. Pozriem sa na neho. „Ďakujem,“ poviem mu úprimne.

Usmeje sa, potom zrazu mykne rukou. Neviem, ako si to mám vysvetliť. Že by mu na mne nezáležalo tak, ako som si myslela? Alebo to robí len z povinnosti? Záleží mu viac na niekom inom? Šliapla som vedľa? Alebo je len plachý? V rozpakoch?

Uvažujem, prečo ma to tak trápi a potom mi to dôjde: niečo k nemu cítim.

Siahne do batoha, ktorí leží vedľa neho a niečo z neho vytiahne.

„Dali nám toto,“ vraví.

Vyberie nejaké sušené ovocie a podá mi ho. S údivom sa to snažím pochopiť a cítim, ako sa mi žalúdok až zovrel od hladu.

„A čo ty?“ spýtam sa.

Odmietavo zavrtí hlavou. Ja si ale inak nevezmem. Trhám to ovocie na dve polovice, jednu mu natlačím do ruky. Neochotne to prijíma. Ja potom svoje ovocie zhltnem a je to asi tá najlepšia vec, ktorú som v živote jedla. Chutí to ako čerešne.

Usmieva sa a je svoj diel, potom siahne do batoha a vytiahne dve pištole. Jednu mi podá. Udivene sa na ňu dívam.

„Je nabitá,“ povie.

„Asi naozaj nemajú otrokárov v láske,“ hovorím.

„Chcú, aby sme zachránili tvoju sestru. A chcú, aby sme im veľmi uškodili,“ hovorí.

Cítim vo svojej ruke váhu tej pištole, mať zase zbraň je dobrý pocit. Konečne sa už necítim bezbranná. Mám aspoň nejakú šancu ju zachrániť.

„Ďalší čln odpláva na úsvite,“ oznamuje. „O niekoľko hodín. Cítiš sa na to?“

„Budem na tom člne, i keby som tam mala ležať mŕtva,“ hovorím a on sa usmeje.

Prezerá si svoju pištoľ a mňa zrazu prepadne chuť dozvedieť sa o ňom niečo viac. Nechcem na neho tlačiť, ale je hrozme málovravný a taký záhadný. A myslím, že mi na ňom začína záležať. Chcem vedieť viac.

„Kam si vlastne chcel ísť?“ spýtam sa ho. Hlas mám chrapľavý, v krku mám sucho a znie to odo mňa hrubšie, než som chcela.

Nechápavo na mňa pozrie.

„Keby si utiekol, včera ráno. Keby si ušiel na tom člne.“

Odvráti pohľad a vzdychne. Nasleduje dlhé ticho a po chvíli začnem rozmýšľať, či mi vôbec odpovie.

„Kamkoľvek,“ povie nakoniec, „ďaleko odtiaľto.“

Niečo mi ale tají. Nie som si istá prečo. Vyzerá však ako človek, ktorý by mal konkrétny plán.

„Určite ale niekam,“ vravím. „Niekam si musel mať namierené.“

Pozerá sa bokom. Po dlhom tichu zdráhavo povie: „Hej, mal.“

Z jeho tónu je jasné, že nečaká, že by sa tam teraz mohol dostať. Po dlhej odmlke pochopím, že mi to sám od seba nepovie. Nechcem naňho tlačiť, ale musím to vedieť. „Kam?“ spýtam sa.

Díva sa nabok a vidím, že mi to z nejakého dôvodu nechce povedať. Uvažujem, či mi azda stále ešte neverí. Potom konečne prehovorí.

„Vraj zostalo jedno mesto. Bezpečné miesto, nedotknuté, kde je všetko dokonalé. Dosť jedla a vody. Ľudia tam žijú, ako keby vojna vôbec nebola. Všetci sú tam zdraví. A je tam bezpečne pred svetom.“

Pozrie na mňa.

„Tam som mal namierené.“

Na chvíľu uvažujem, či si zo mňa nestrieľa. Musí predsa vedieť, že to znie neuveriteľne – skoro detinsky. Nemôžem uveriť, že by niekto taký dospelý a zodpovedný ako on mohol veriť, že také miesto existuje – a ešte k tomu ho chcieť aj nájsť.

„To znie ako niečo z rozprávky,“ vravím mu, napoly sa usmievam a čakám, že mi povie, že iba žartoval.

Na moje prekvapenie sa na mňa ale odrazu zamračí.

„Vedel som, že ti nemám nič hovoriť,“ vraví a zdá sa, že sa ho to dotklo.

Jeho reakcia ma šokovala.

„Prepáč,“ hovorím mu. „Myslela som, že žartuješ.“

Opäť odvráti pohľad a vyzerá to, že si pripadá trápne. Je pre mňa ťažké to vôbec pochopiť: ja som sa myšlienky, že na tomto svete existuje ešte niečo dobré, vzdala už dávno. Nechápem, že on tomu stále môže veriť. Zo všetkých ľudí práve on.

„A kde to je?“ spýtam sa napokon. „To mesto.“

Na dlhý čas sa odmlčí, akoby premýšľal, či mi to má prezradiť.

Konečne povie: „Je to v Kanade.“

Nemám slov.

„Chcel som ísť člnom po Hudsone až úplne hore. Presvedčiť sa sám.“

Zavrtím hlavou. „No, každý asi musíme niečomu veriť,“ poviem.

Než to dopoviem, už to ľutujem. Vyznelo to príliš tvrdo. To bol vždy môj problém — nikdy som nevedela povedať tú správnu vec. Viem byť príliš tvrdá, príliš kritická – presne ako otec. Keď som nervózna alebo keď sa cítim trápne, alebo keď mám strach, že poviem niečo, čo si skutočne myslím – hlavne ak sú nablízku chlapci – tak to niekedy vyznie zle. Chcela som povedať: Podľa mňa je skvelé, že dokážeš stále niečomu veriť. Priala by som si, aby som to tiež dokázala.

Oči mu stmavnú a líca sčervenejú od hanby. Chcem to napraviť, ale už je neskoro. Už sa to nedá vrátiť. Už sa mi to podarilo pokaziť.

Snažím sa rýchlo vymyslieť niečo, čokoľvek, aby som zmenila tému. Konverzácia nie je moja silná stránka. Nikdy nebola. A aj tak už je asi príliš neskoro na to, niečo s tým robiť.

„Stratil si niekoho?“ opýtam sa. „Vo vojne.“

Ja som ale blbá. To bola pekne hlúpa otázka. Teraz je to ešte horšie.

Zhlboka sa nadýchne, ako keby som mu teraz naozaj ublížila. Zahryzne si do pery a na okamih sa zdá, akoby sa bránil slzám.

Je nekonečné ticho, ale nakoniec povie: „Každého.“

Ak sa zobudím a zistím, že odišiel, tak sa mu nebudem diviť. Vlastne budem prekvapená, ak zostane so mnou. Je nad slnko jasnejšie, že by som mala sklapnúť a počkať na úsvit.

Je ale ešte jedna vec, ktorú potrebujem vedieť, ktorá má páli vnútri. A neubránim sa tomu, aby som nevyslovila tie slová: „Prečo si ma zachránil?“ spýtam sa.

Pozrie sa na mňa svojimi začervenanými očami s veľkou intenzitou, potom sa pomaly zahľadí nabok. Otočí sa a ja uvažujem, či mi vôbec odpovie.

Nasleduje dlhé ticho. Vietor hvízda otvorenými oknami, na podlahu padajú snehové vločky. Oči mi oťažievajú a začínam opäť zaspávať, striedavo upadám do polospánku a strácam vedomie. To posledné, čo počujem, kým sa mi oči nadobro zavrú, sú jeho slová. Počujem ich tak slabo a vzdialeno, že som si nie istá, či to nebolo len vo sne:

„Pretože mi niekoho pripomínaš.“

*

V niekoľkých ďalších hodinách sa striedavo budím a znovu zaspávam, napoly v spomienkach. Počas jednej takej si konečne spomeniem, čo sa stalo v ten deň, keď sme odišli z mesta. I keď by som na to chcela zabudnúť, živo sa mi to vybaví.

Keď som našla Bree, videla ju obkľúčenú tými chlapcami a hodila som tú zápalnú fľašu – videla som malú explóziu a vo vzduchu bolo počuť krik. Podarilo sa mi trafiť ich vodcu a ten chlapec vzbĺkol. Zúrivo behal dokola a ostatní sa ho snažili uhasiť.

Nečakala som. V tom zmätku som prebehla okolo toho chlapca v plameňoch rovno k Bree. Schytila som ju a bežali sme od nich preč zadnými uličkami. Naháňali nás, ale my sme tie zapadnuté kúty poznali lepšie než ktokoľvek iný. Skracovali sme si cestu budovami, skrytými dverami, cez smetiaky, cez ploty. Po pár blokoch sme sa ich úplne striasli a vrátili sa do bezpečia nášho domu.

Bola to posledná kvapka. Bola som rozhodnutá okamžite odísť. Už tam nebolo bezpečne – keď to mama nepochopí, budeme musieť odísť bez nej.

Vrazili sme do nášho bytu a ja som bežala priamo k mame. Sedela tam na svojej obľúbenej stoličke a dívala sa z okna ako vždy a čakala na to, že sa otec vráti.

„Ideme preč,“ povedala som odhodlane. „Už je to tu príliš nebezpečné. Takmer Bree zabili. Pozri sa na ňu. Je úplne v šoku.“

Mama sa pozrela na Bree, potom na mňa a nepreriekla ani slovo.

„Nevráti sa,“ povedala som. „Priznaj si to. Je po smrti.“

Mama sa ku mne naklonila a dala mi facku. Zostala som ako obarená. Stále si vybavujem to plesknutie a bolesť.

„Toto už nikdy nehovor,“ vyštekla na mňa.

Privrela som oči hnevom, že si ma dovolila udrieť. Nikdy jej tú facku neodpustím.

„Fajn,“ zasyčala som na ňu. „Ty si tu ži vo svojej predstave, ako dlho budeš chcieť. Keď s nami nechceš ísť, nemusíš. My ale ideme preč. Idem do hôr a beriem Bree so sebou.“

Posmešne si odfrkla. „To sotva. Mosty sú upchaté.“

„Pôjdeme po rieke,“ znela moja pripravená odpoveď. „Poznám niekoho, kto ma tam vezme. Má motorový čln a vezme nás hore po Hudsone.“

„A kde na to chceš vziať?“ spýtala sa ma chladno.

Chvíľu som váhala a cítila som výčitky. „Dala som mu svoje zlaté hodinky.“

Prebodla ma pohľadom. „Chceš azda povedať otcove zlaté hodinky,“ osopila sa na mňa.

„Dal mi ich,“ opravila som ju. „A som si istá, že by chcel, aby som ich využila na niečo užitočné.“

Zhnusene odo mňa odvrátila oči a znovu sa začala dívať z okna.

„Ty to nechápeš?“ pokračovala som. „O pár týždňov bude toto mesto zničené. Už to tu nie je bezpečné. Toto je naša posledná šanca odtiaľto odísť.“

„A ako sa bude tvoj otec cítiť, keď sa vráti domov a zistí, že tu nikto nie je? Keď zistí, že sme ho všetci opustili?“

Nechápavo som na ňu zízala. Naozaj sa vo svojej fantázii stratila.

„Opustil nás,“ zavrčala som. „Dobrovoľne sa do tejto blbej vojny prihlásil. Nikto to od neho nechcel. Nevráti sa. A presne toto by od nás chcel. Chcel by, aby sme prežili. Nie aby sme sedeli v nejakom hlúpom byte a čakali na smrť.“

Mama sa na mňa pomaly zahľadela svojimi studenými, sivými očami. Mala v sebe to strašné odhodlanie, rovnaké strašné odhodlanie ako mám ja. Niekedy sa nenávidím za to, že sa jej v toľkom podobám. V tom okamihu som jej videla v očiach, že nikdy, nikdy nepovolí. Vzala si do hlavy, že čakať bolo lojálne voči otcovi. A len čo si vzala niečo do hlavy, už sa s tým nedalo nič robiť.

Ja som to ale videla tak, že sa zmýlila. Mala lojalitu cítiť k nám. Svojim deťom. Nie k mužovi, ktorý bol viac oddaný vojne než svojej rodine.

„Ak chceš opustiť svojho otca, tak si bež. Ja nikam nepôjdem. Keď vaše plány stroskotajú a nedostanete sa do hôr, môžete sa vrátiť. Ja budem tu.“

Nečakala som už ani sekundu. Schmatla som Bree za ruku, otočila sa a vykročila som s ňou ku dverám. Bree plakala a vedela som, že odtiaľ musím odísť čo najrýchlejšie. Pri dverách som sa ešte raz naposledy zastavila.

„Robíš chybu,“ zavolala som na ňu.

Ani sa však nenamáhala otočiť hlavu, rozlúčiť sa. A ja som vedela, že to neurobí.

Otvorila som dvere a zabuchla ich za sebou.

A to bolo naposledy, čo som mamu videla živú.