Читать книгу: «Veľkou lyžicou», страница 5

Od tých čias starosti matkine sa zmenšily. Keď on vie i sedliacke veci jesť, načo by mu varila osebe? Iba aby mu dala preca nejakú prednosť, oddelila ho na mištičku a lepšie mu vše zapražila.

Teraz už druhé vakácie trávi doma. Stará už prišla do koľaje: vie, čo mu variť a čo nie. Nepokladá ho už za akúsi vyššiu bytnosť, ale za človeka, ktorý, pravda, viac vie, než celá dedina spolu, ale zato zje i kapustu so švábkou.

Kapitola 4

Cyril chytil sa biča, že bude voly poháňať. Ale otec už nerád vidí, keď pletie sa mu do roboty. On jeho pomoc prijme len vtedy, keď si ináč nijako nevie pomôcť. On by bol najradšej, keby jeho syn len za stolom sedel a čítal. To je jeho robota, a nie bič a pluh. Cyril by zas cez leto najradšej bol v poli vôkol otca, veď dosť sa nasedí cez zimu pri knihách. No, neopovážil sa predniesť túto túžbu otcovi, lebo by ho bojsa zarmútil. Celý týždeň by bedákal, čo vraj povie dedina, keď Ferancovie študenta vidí v poli hrabať, alebo snopy snášať. Preto Cyril najviac doma sedáva — kým je i otec doma; ale ako čuje, že otec nohu niekam vytiahol, vybehne i on na cestu a zamieša sa medzi starých kamarátov, s ktorými sa kedysi hrával, a nadpriada priateľstvo, na krátky čas školami pretrhnuté. Deti najprv bočia od neho, no, pomaly oboznámia sa znova a Cyril ožije medzi nimi. Je v svojom živle, medzi seberovnými.

Starý zas toto nemôže nijako zniesť. Okríkne ho prísne, čo by ináč ani neviem za čo neurobil.

„A čo ty máš medzi nimi? Var‘ sa chceš ešte medzi nich rátať? Nuž ale si ty v svete bol na to, aby si sa so sprostými deťmi kamarátil? Keď už chceš ísť — choď do školy alebo do fary medzi hodných ľudí. Tomu sa už budem tešiť.“

No, Cyrila zas toto netešilo. Do fary nechodil, lebo ako by on ta šiel? Čo by tam robil? Pán farár spytoval by sa ho perfectum od fio, alebo imperativus od fero. Nuž a keby mu ho i uhádol, nedostal by toľko pochvaly, ako keď deťom conjuguje laudo. Preto, že sa fary stráni, i mať mu dohovárala „Synku, čo nejdeš do fary? Tam ťa vovedú do svetlice a ukážu ti všelilijaké knihy. Uč sa od mladi od hodných ľudí, potom ako by si to našiel. Tam ťa veru zlému nenaučia, len dobrému.“

Ale Cyril nešiel a nešiel. Myslel si, že už nemá čo hovoriť s pánom farárom, keď i tak už bol s ním minulej nedele pred kostolom. Pán farár vypýtal sa ho jedno-druhé: už teraz nemá sa o čom s ním shovárať. Ale rodičia ho len nútia, aby šiel, veď ako milo mu podal pán farár ruku. Hej— Miško a Zuzka tým stisnutím ruky majú všetky útrapy štedro zaplatené. Ako ich to pozdvihlo už v očiach susedov, keď duchovná osoba podá ich dieťaťu ruku a shovára sa s ním.

Ale čo sa dnes stalo, to prevyšuje už všetko ich očakávanie. Z farského dvora vyšla slúžka a hrnie rovno do Ferancov. Vyjasnená jej tvár predzvestuje manželom, ešte pri voze zamestnaným, akési milé prekvapenie.

„Dobre, že ste doma — ja že vás nenajdem. Ach, aká pohoda! Zbožie ani páper!“

„Veru, chvalabohu — takejto žatvy nepamätám. Ani len nekvaplo na úrodu.“

„I nasvážali ste hodne — za troch.“

„Nono, Pán Boh požehnal.“

Slúžka chcela zaviesť rozhovor, lebo myslela, že sa to ani nepatrí len tak naponáhlo povedať, čo treba, a ísť. Ona chce na to prísť okľukami: pomaly, ale isto.

„Ach, i študent pomáha: pekne, no! Akože sa mu páči doma? Ale — aby ho neuriekla — žíri mu; neznať na ňom biedy. No — nech mu len Pán Boh pomáha, aby bol z neho hodný človek, aký sú náš pán. Bude mu vždy dobre — ako na hody.“

„Ako Pán Boh dá“, poznamenala gazdina.

„Ono ak sa bude usilovať, bude mať vždy svoj istý kus chleba. To i náš pán povedajú — a tí veru vedia.“

„Čidali vedia“, prisviedčal gazda.

„Ale keď len nepríde do fary! I pán vše spomínajú: Len kde je, vraj, ten študent Ferancovie, keď ho nevídať. Choď, Katra, a povedz jeho materi, nech ho vypraví na obed. Nuž tak, aby váš študent prišiel na obed.“

Zuzka zostala, ako by jej nohy zarazil do zeme. Nevládala ani údom pohnúť. Konečne vypukla skoro v detinskú radosť.

„Ale môj syn... na obed! Pane Bože... toľké ustávanie! Veru mohli sa neustávať, o tom sme sa ani nenazdali. Óvy, óvy! Kedy sa im odslúžime?“

Študenta pozvanie neprekvapilo tak mile, ako jeho mať. Práve mal na jazyku, že sa preca ide pýtať do poľa, sadne na voz a pôjde. A tu takáto prekážka! Otec nepýtal sa mnoho syna, hneď poďakoval sa pánu farárovi i pani farárke za pozvanie.

„Nuž, nech len príde. Pán a pani budú v svetlici.“ A Katrena odbehla preč.

Stará objala syna. Mal sa zajsť v jej náruživom objatí. Hrdúsilo ho. Celá bola ako vymenená.

„Ach, kvet môj zlatý! Takejto radosti sa dožiť! Do svetlice... chlapče, pôjdeš do svetlice! Vieš, čo je to — ísť do farskej svetlice? Ta ani rychtára nepustia... ba ani hajtmana. A ty budeš si tam sedeť... pri jednom stole, z jednej misy jesť... s takými ľuďmi! Ach!“

„Hja, veru, Cyrko — budeš dnes po pansky jesť. Chlapče, aby si nezabudol ďakovať... aby som necítil hanby pre teba, lebo v takom dome neobedúva hockto. To už veru nie. Koho si tam videl z dediny pri obede? Veru nikoho. Ty budeš prvý — samý prvý.“

. „A ešte takto pekne zavolajú... a kto vie, čo pristroja! Ach, keď som neodkázala, aby sa netrápili veľmi pre teba. Ale zabudla som, ako na smrť. Keby var‘ zabehla, že ty hocčo zješ...“

Zuzka pojala syna do izby a obracala ho do samého obeda. Posnášala všetky šaty a skúšala na ňom, ktoré mu najlepšie pristanú. Obliekla ho do nových; bol ani namaľovaný panák.

„Polož si klobúk na hlavičku. Tak! A keď ho budeš snímať, nože nepochlp si vlasy. Teraz sním!“

Cyril sňal klobúk, mať nebola spokojná s pokusom.

„Na hviezde ti jeden chlp odstáva. Ja neviem, čo sa nechce uľahnúť. A chodník ti je nedobre predelený. Povedala som ti, predeľ chodník na boku, a nie na prostriedku. To každý mládenec z dediny tak nosí. Keby ti len bola kúpila pomády, vlasy hneď inakšie stoja. Ná!... a mašličku som zabudla. Dobre, že mi prišlo na um! Bola by ťa veru bez nej poslala. Kto vie, či by ťa neboli i vrátili. Pripniže si ju, či ti pristane.“

Cyril poslúchol matku, no nebola spokojná.

„Ja neviem, ale háčik akosi veľmi napína šnúrku a mašľa sa preto nakrivuje. Počkaj, donesiem ti šálik — ten si uviažeš.“

A Zuzka chytro bežala do komory. Počuť šuchot, ako keď sa šaty prehadzujú: víko zapadne, a šálik je tu.

„No, to ti bude azda lepší. Uviažeme ho... takto. Len si daj pozor, aby si ho dobre mal. Tak. Ja — strapce nepotískaj pod kabát; veď sú zlaté! Čo by si ich mal zatískať, var‘ si ich ukradol?“

Cyril stál, ako voskový panák, naprostred izby; neopovážil sa ani prstom hnúť, aby si šaty nepokrčil. V tom napnutí čuvov začaly sa mu ruky potiť; cítil sa cudzo, neprirodzene.

„No, teraz si vlož šatôčku do vrecka. Nevtískaj jej dnu, do gundže: celý kabát bude ti odstávať, ako bys‘ niesol plnú kešeňu hrušiek. Rožtek z nej môže ti von trčať. Čo by nemohol, veď je biela. Kúpila som ti ich dvanásť — po dvanásť groši. A keď ta prídeš, vieš, čo máš urobiť?“

„Ruku bozkať.“

„Ach, ba... najprv povieš: Šťastlivý, dobrý deň vinšujem, a potom len bozkáš ruku pánu farárovi i pani farárke. A sadni si k stolu pekne, aby si oň neopieral lakťom.“

„Veď nie.“

„Ty — a moc nejedz... ak sa i nenaješ, preto nič. Nahradíš si doma. Čo by povedali, nech by si moc zjedol! Ešte by si bojsa mysleli, že ťa tu hladom morím.“

„Veď!“

„No, tak, syn môj drahý! A pri jedení len zvoľna, nič sa nenáhli. A Bože ťa nebeský chráň, aby si sa polial. O šaty by nebolo ešte nič ... ale tá hanba; A aby si lyžku nesložil samý ostatný. A daj ju pekne nore dnom, aby sa nenazdali, že si sa nenajedol. Ruky si tiež neomasť. Ak sa ti. pridá, utri si ich — na to je šatôčka. No, a teraz už choď. Drž sa pekne — mne Katrena všetko vyrozpráva, ako sa tam zachováš.“