Читать книгу: «Neprebudený», страница 4

„Ale sa ho poberáš!“ kričala naň totka. „Abys‘ ju doviedol. Ani mi nepríď bez nej.“ Husár odišiel z domu, za husou. „Nedovediem... just nedovediem... na protiveň — ale donesiem... aby vedely, donesiem! A ako sa hnevá... tá Bežanovie — pre jednu hus! No, veď sa nebudeš dlho hnevať.“

A usmial sa falošne — hlas triasol sa mu vnútorným rozochvením a radosťou; ústa uťahovaly sa mu kŕčovite zboka nabok.

Totka chodila ako v trapiech po dome. Z kuchyne do izby — z izby do kuchyne, zabudnúc zakaždým cieľ svojej cesty. V ruke nosila varechu od vody, i zanorila ju do horúcej kaše, miesto do vody. Mlieko zas precedila do pareníka, kde prirábala na kabáče. Pod cieňu vyšla po triesky a doniesla — paradlo. Tak šlo až do mraku, až do tvrdej noci.

„Pane Bože... čo sa mi to dnes robí? Ach, všetko preň — všetko! Hriešna stvora — čo sa natrápiš — jej! Čo som sa zaň namodlila, a ono darmo — darmo. Otrhaný chodí ako lipa, a prepása všetko — všetko.“

Inokedy o takomto čase ľahla, dnes sedela ešte pri obloku a hľadela do tmavej noci. Konečne buchly dvercia i ozvaly sa kroky pod oblokom. Z hustej tmy vnorila sa v svetlo vetchá postava Ondrášova. Totku zarazil výraz jeho vyjasnenej tváre. Každá žilka vibrovala rozčúlením, radosťou, blahom. Rozopäl otrhaný kabát a vytiahol zpod neho pol syrníka a trasúcou sa rukou položil ho pred totku.

„Nate — to Bežanovie poslali... výsluhu.“

„A hus?“

„Ejha, hus je tu! Doniesol som ju s paše.“

Totka zasmiala sa srdečne.

„Ale naozaj? Doniesols‘ ju? A akos‘ ju našiel?“

„Na vrbine zachytila sa jej o korienok laba. Nemohla si spomôcť.“

„Chvála Pánu Bohu! Keď je len tu!“

Nevdojak pozrela na syrník. Ondráš ponúkol ju ešte raz:

„Nate... doniesol som vám...“

„Nie, nie. Nebudem. Tebe sa zíde... len zjedz sám.“

„Ja? Ja som už zjedol... to je vám.“

Pozrela na chovanca. Jej oko zažiarilo zas oným výrazom materinskej lásky, ktorý sa tajne vkráda v srdce Ondrášovo a otvára ho dokorán. Totka pomyslela: „Má srdce... oj, srdce má. Dal by i košeľu so seba. Nebožiatko, ono je ako dieťa. Neublíži ani muche; nezavadí do nikoho ... ani čo by ho na svete nebolo. A nemá nikoho — len mňa; nik ho nenapraví na dobrú cestu, len ja. Hej, neopustím ho — neopustím.“ I utrela slzu s navlhnutého oka.

„Sadni si sem — ku mne, na lavicu. Tak!“

A totka pohladila ho po nepoddajných, drsných vlasoch. Pocítil, že totka je zas mäkká, prístupná, že jej srdce opäť silnejšie bije zaňho. Nadhodil nesmelo:

„Totka, ušije tie nohavice aj tú halenu?“

„A akože!“ totka veľmi horlivé dokladala. „Pravdaže, musí! Po rozsadzi v tú nedeľu už budú na tebe. Pôjdeš v nich do kostola; pôjdeme spolu, ako si s nebohou matkou chodieval — Pán Boh ju osláv!“

„A nemohol by ich prvej ušiť? Povedzte mu — do nedele.“

Totkou zas trhlo — nepokoj zavládol v jej duši. No pokojným hlasom hľadela sa ho spýtať:

„A načo by ti boly — na nedeľu? Do kostola nechodíš — ani nič.“

„Nedbal by ísť...“

„A husi?“

„Zapasiete vy. Rád by počuť ohlášky — už bude druhá.“

Totka zbledla. V ušiach jej zahučalo, ako by popri nej ryčal vodopád. Celá vzrušená vyskočila:

„A kto ti to povedal? Kto ti rozprával o ohláškach?“

„Kto iný?... Ona. Pekne — pekne...“ a s výčitkou pozrel na ňu. „Vy mi nežičíte tejto radosti — zamlčíte predo mnou všetko, čo je dobré. Len keď ma treba harušiť — nezamlčíte nič. Keby nie ona, nebol by ani vedel, že už máme ohlášku. A na prvej som si ani nebol. Ani stužky som jej nekúpil.“

„Komu?“

„Jej — jej! Mladý zať sa len má preukázať — a ja...“

„Nie, moje dieťa — nekupuj jej ty nič. Daj jej pokoj... ani nepozri v tú stranu!“

„Ale pred oddávaním — pred sobášom? Čo by svet povedal na to? Pomyslite!“

Starej div srdce nepuklo nad ním.

„Nebožiatko! Čo má s ním... ešte teraz — pred samým veselím! Robila by to, keby mala Boha pri sebe? Boh jej to odplať!“

„Choď, moje dieťa — ľahni a odpočiň si. Zajtra musíš včas vstať.“

Ondráš odišiel, ľahol si — no nezažmúril oka: snil i s otvorenými očami. Stará krútila sa ešte hodnú chvíľku po izbe — sama nevediac načo. Syrník, čo jej poslali, pomrvila do pomýj...

Kapitola 7

Od tohto večera hrubý krajčír dedinský nemohol sa obhrnúť pred svetom. Mal roboty plné ruky, a čo by ich mal štvoro, ani tak by si nedal rady. A ako by aj nie? Svadbu tak nešetrne preložili, že čo malo byť hotové za desať týždňov, to musí byť teraz za dva! Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný — koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba čo-to; tu nohavice, tu haleny. A práve teraz nadhodí sa i husár. Dvaadvadsať rokov mohol sa zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny — a teraz, aby ho jedoval, každý od Boha deň ráno i večer príde upomínať. Chudák krajčír nikdy v takomto nebol. Radšej by neslýchal o ničom, oželel by i ten zárobček — i tak je to len ako psovi mucha — len aby sa mu zľavilo tej roboty. No na šťastie totka husárova zas každý deň napoludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako práve teraz. Nebol by od neho uhol ani o vlas.

No tu posvietil ten s rožkami — ženu, krajčírovu ženu. Ona vo veľkej súre priložila ruky k práci a sošívala jedno za druhým chytro, pekne. Krajčír rástol od radosti — takú ženu mať! Ale ona v omyle vzala do roboty husárovu halenu. Krajčír zbadal chybu až vtedy, keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzute, no napokon riešil:

„Nuž keď je tak — nechže bude tak! Sbodni mu i tie nohavice, nech si ich tam má. Mne sú jeho peniaze také ako i Dúbravove, alebo hocikoho iného: sú okrúhle i klzké — utekajú zpod rúk. A takýto ešte skôr zaplatí že tí magnáši, čo remeselníka len za nič majú.“

A krajčír, podľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil šaty. Totka vyhrešila krajčíra, no konečne vyplatila od nich, sviazala do batôžka a zavrela ich do truhly.

Husár jasal nad svojimi šatami. „No, už nebudem otrhaný chodiť — nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz už môžem ísť i do kostola — len klobúka ešte nemám. Zajtra pôjdem si ho kúpiť, aj stužky naň.“

„Ale čo sa máš náhliť! Do rozsadzu — Bože môj...“

„Ja — mne klobúk treba... keď je všetko nové. Hm — ako by šiel do kostola... Ozaj — vy hotujete niečo?“

„A čo mám hotoviť? Nemám čo hotoviť.“

„No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví... už pečú! Dnes už i jalovicu zabili.“

„Už? To už na veselie!“

„Bol som tam, keď ju zabíjali... na holohumnici. Zuzka utiekla z domu: nemohla sa na to dívať — a ja som neutiekol.“

„Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil — čo neslúchneš?“

„Musím pomáhať — čo by povedali?“

„Bez teba zaobišli by sa tam dobre.“

No nemohla sa už hnevať naň: veď on je ničomu nie vina, ale tie. Už dávno vrelo v nej — dnes prekypovalo. Bola by šla do Bežanov rovno a vyzrubila im pravdu, ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu stranní ľudia neradi chodia. Ale stará Bežanka má prísť dnes s radostníkom, i ostrila si jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne rozložiť, ako hriešne si zahráva s ľahkoverným, nedospelým husárom.

Čakaná chvíľa prišla. Pred večerom dohrnula sa Bežanka s ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané koláče, ktoré tým viac miznú, čím viac domov opáli gazdiná.

Totka bez všetkých okolkov začala:

„Veru by sa nebola nazdala, že nám takúto zhubu robiť budete — ty i tvoja dievka. Chlapec, nebožiatko, bol pri pokoji, nikdy mu nič neprišlo na um — kým mi ho nezbaláchala. Ja, že to len zo všetečnosti sa jej pridalo — a ono zas druhý raz. A ešte jej i ty pomáhaš! Ja neviem, čo sme ti kedy urobili! Každému dám pokoj, a predsa každý ťa škubne, kde len môže. Len prečo — prečo?“

„A čo si máte želieť: my sme neurobily nie ani vám, ani vášmu chlapcovi.“

„Neurobily! Veď ja viem, že vám je to nič, keď pripravíte nás o poctivosť. Vám je to nič, keď i s chlapcom vyjdem na posmech. Ale keď je to nič vám: pôjdem k tvojmu, alebo do Dúbravov — a rozpoviem, ako zavádzate môjho chlapca. Veď tí nepovedia, že je to nič. Uvidím ja, či ešte jest pravda na svete.“

Totka bola ako v plameni. Tvár jej blčala, hlas sa jej triasol. Bežanka stála pred ňou zahanbená, neopovážiac sa ani oka pozdvihnúť. Len keď jej začala hroziť, že ju pred mužom vyzradí, zachvela sa strachom.

„Prosím vás, nehnevajte sa, totka. Z čistého srdca vám povedám, že nechcela som vám robiť obidu. Ale čo som mala robiť? On ide do poľa, vyhľadá mi hus, donesie mi ju na rukách domov — a ja mala by ho zarmútiť! A taký bol vytešený, keď ju doniesol — dobre sa mu od radosti niečo nestalo. Už som mala na jazyku, že mu poviem, aby Zuzke neveril, že z neho urobila blázna, ale keď som mu pozrela do tej vytešenej tváre, srdce mi nedalo. Nemohla som ho zarmútiť — srdce by mu bolo puklo. Povedzte len: či sme my príčina toho?... Prečo nám ho je tak ľúto — kto to vie? Pol gazdovstva by dala, keby sa to mohlo nejako preinačiť, napraviť.“

„Zle je naprávať, keď je už pozde. Čo vyhodíš, to nelapíš. Môj chlapec nevie klamať — nuž nazdáva sa, že aj druhí len pravdu vravia, a ešte keď mu sľúbi niečo také dievča! Povedzte: či by aj druhý vďačne neveril? A tak sa on úfa, že pôjde on na sobáš. Na nešťastie i háby mu ušili.

Ja len neviem, ako si s ním poradím, keď príde sobáš. Ale poručeno Bohu! Keď ste si to vedely nasnovať, teraz si odsnúvajte! Len vám bude hanba, keď si k nej kľakne pred oltár. Jemu veru nie!“

„Vy mu povedzte sami, čo je vo veci. Vás najskôr slúchne.“

„A myslíš, že srdce moje je z kameňa? Tebe ho bolo ľúto, a mne ho nemá byť ľúto! Mohly ste mu povedať: vám by uveril — tvojej dievke by bol na jedno slovo uveril. Mne veru nie. Na moje reči nedá nič...“

„Ale majteže trpezlivosti ako mak. Veď moja dievka sa tiež nenazdala, že sa to takto stane. Chcela si s ním trochu zažartovať: neskúsené dievča — niet sa mu čo diviť.“

„Nuž dobre: môj chlapec je ešte mladší a má horší rozum. Nedivte sa mu, ak vám na veselí niečo vykoná ... To bude potom vaše.“

„I celkom sa len hneváte? Veď by bolo iné, keby sa bolo naschvál urobilo, ale nevedomý hriech, a toľkýto hnev!“

„Keď vy tak, i ja budem tak! Dosiaľ som trpela, ale od týchto čias koniec.“

„A viete, že by sa všetko rozišlo? Keby zvedel môj starý, alebo mladý zať — nech Pán Boh chráni! Prišlo by nám potom z tejto dediny utiecť. Prišla by mi dievka ešte do väčších rečí. Počuli ste, čo smysleli na ňu preto, že ponáhľame sa so svadbou?“ A Bežanka čosi starej pošepla.

Totkina tvár predĺžila sa úžasom — jej pery zašeptaly:

„Planý svet — planý svet!“

„A viete, prečo sa náhlime? Nič pre inšie, len pre vášho chlapca, aby sa dlho na ňu nedržal.

Čím skôr sa odbaví svadba, tým skôr si ju vyhodí z hlavy: lebo ktovie, čo by sa mu mohlo ešte stať, keby dlhšie chodil k nám. Takto ho trochu pomrzí, potrápi, ale pomaly azda len zabudne na ňu. A on ju veľmi rád vidí: Bože môj — samej mi ho je tak ľúto! Keby nemusela, veru by mu ani za svet nerobila toto.“

Totka trochu, o poznanie zmäkla, no i teraz durným hlasom pýtala sa jej:

„Nuž čo urobíme, aby vám na svadbu neprišiel? Ja neviem, čo robiť.“

„Niekde ho poslať,“ radila Bežanka.

„A ti pôjde? Čožes‘ mu vyložila na dlaň, kedy má byť sobáš? Veď by on nebol vedel o ničom nič. Ja som sa mu s tým tajila a modlila sa

— hej, veru modlila, aby mu to nik nepovedal. A ty si mu to musela rozložiť, koho by to nehnevalo?“

„Keby sme sa my boly o tom nazdaly! Ale my sme myslely, že o svadbe už vie.“

„No, už sa stalo. Darmo je!“

„Veď stalo — veď stalo!“ A Bežanka s ťažkým srdcom odišla.

Totka tiež zostala smutná, nevediac pomoci. Rozmýšľala, ako prekaziť, aby jej chlapec neurobil posmech i sebe i druhým. No rady, pomoci — nikde. Čím väčšmi blížila sa svadba, tým väčšmi bledla nádej na dobrý koniec.