Читать книгу: «Okyptenec», страница 2

… Počujte len, dačo sa vás spýtam.

Povedzte mi, čo je toho príčinou, že takmer každá nevesta mladá na svojom sobáši plače? No hádajte, ale skoro… No prečo?

Že sa skôr nemohla vydať, – povie jeden.

Že viac nebude môcť medzi šuhajmi preberať, – háda druhý.

Popredku ľutuje, že danú prísahu nedodrží, – vraví tretí.

Aby ľudia nemohli čítať z jej očú veľkú radosť nad tým, že sa už raz pod čepiec dostala, – mieni štvrtý.

Ženičky ale takto hádajú:

Jedna: Plače za svojou slobodou, ktorú stratila na večnosť.

Druhá: Preto narieka, aby sa učila plakať, lebo cez celý život svoj bude prinútená slziť.

Tretia: Za peknou partou plače a za tými peknými stužkami.

Štvrtá povie to, piata iné a hádanie konca-kraja nemá.

Kto tu má pravdu? To vám ani ten najvycibrenejší fiškál nerozhodne určite. Nechajme to teda i my tak…

I naša Anička pekná kráča po boku Jankovom s očami zaslzenými. Ktovie, či nemyslí na tú nôtu smutnú:

Letela, letela biela hus nad vodou,

zaplakalo dievča nad svojou slobodou.

A ani sa neodváži na Janka pohliadnuť. Prečože to? Zlé jazyky by nám hneď povedali, že ver ona Janka neľúbi a že len jeho majetnosti kvôli išla zaňho. Ale zlým jazykom je zle veriť, lebo ľudské jazyky, to sú veľké praktiky, – preto im ani my nebudeme veriť. Janka ona musí ľúbiť opravdivou ľúbosťou, lebo takého driečneho šuhaja neviem, či v celej stolici nájde, ako je Janko Poltárskych. Veďže sa mu len prizrite, aká to milá postava, aká to šumná tvár! Súkenné biele nohavice, nové krpčeky s dlhými návlakmi, na ktorých sa strieborné nátočky ozávod ligocú s iskrami snehovými, široký opasok okolo bedier s vyleštenými gombíkmi, biela kabanica a širokastý klobúk s veľkým perom rozmarínovým – ech, tak mu to všetko pristane, akoby do toho len uliaty bol býval!

Cifrované družice vyspevujú a hory z troch strán im odpovedajú:

Čože si plakala, keď ťa sobášili,

vari si myslela ešte za inšími?

A hory sa ozvú: „za inšími!“ – Či to Anka chcela, aby sa tie hory i teraz ozvali? – Ale čo tam po rečiach! Neraz ona spievala si, keď s Jankom spolu sedela v komôrke:

Ja milujem, ja milujem chlapča jedno,

kto neverí, nech popatrí, keď sme vedno.

A veselé družice zase spievajú:

Oliva, oliva, lístočok zlatušký,

nežeň sa, šuhajko, ešte si mladušký.

Svadobníci rozihraní prízvukujú, mladý zať a družbovia pekne poštrngávajú palicami obrúčkovitými pomedzi hlasy veselého spevu…

Odchod na vojnu

Minula sa zima, zazelenala sa nová mladušká jar. Chlapci v Kamenici bavili sa okolo potoka, ktorý dedinou preteká, krútili píšťaly, hrali sa na vojakov, a pán boh milostivý zná ešte ako.

Smrečinu a jedľovinu okolitú ale máločo premenil tento nový obrat v prírode. Napomínajú aj ony dobrý ten ľud, čo v náručí svojom objímajú, aby od svojho, od práv svojich, od reči svojej, od mravov rýdzich neupúšťal a aby sa ani treskúcou zimou streštenosti protivnej, ani rúchom nového ducha svetského preinačiť nedovolil.

Na jar to bolo teda, keď sa vrava zlá-nedobrá roztrúsila po h…skej doline. Malo vraj byť nováčenie, alebo, ako u nás vravia, regrutierka. A vskutku o krátky čas prišli do Kamenice písma, že v ten a v ten čas bude v H. odvod k vojsku, kam sa teda všetci povinní mladí čeľadníci v ten určitý termín majú ustanoviť.

Na predpísaný deň hrnuli sa zo všetkých strán šarvanci na asentírku do H. Jedni veselo si pokrikovali a spievali, chtiac žalosť svoju v sklenke tej čertovice utopiť… Hľa, vidíte, či by aj bez tejto príležitosti nebolo dobre, keď sa mladí šuhaji len pitiu a nemravnosti v obeť vydávajú? Veru až zaplakať musí srdce ľudomilné, keď vidí tie pekné štíhle postavy, ako sa v takýchto prípadoch sem-tam nezriedka i v bahne váľajú… Neboráci chlapci! Sú práve takí z nich mnohí ako svadobníci na niektorých stranách na tom našom Slovensku. Hej, ide z nich naozaj nejeden na sobáš, lenže ho mladá nevesta zakliata očakáva, zakliata – v ligotnú šabličku… Iní zase so zroneným žialiacim srdcom stúpali napred v spoločnosti strápených otcov a plačúcich matiek i sestár. – Úbohí! Nebojte sa výsmeškov, že je to zbabelosť. Nie je to malodušnosť, keď sa mladík takýto i v bolestných citoch rozlieva pri pomyslení tom, že od krvi svojej, od tých slovenských strání a od milej slobodienky hádam na večnosť rozlúčiť sa mu treba. Nie je to zbabelosť i žiaľne poslziť pre šuhaja, keď rozvažuje: Berú ma na vojnu, ale za kohože budem bojovať? Za svojich drahých, za dobro obce, rodiny, za slávu národa svojho? Koľko druhov a známych mi už pobrali! Koľkí zahynuli nadaromnicu v krajinách cudzích, ďalekých, a či nám je o voľačo lepšie?…