Читать книгу: «Incognito», страница 4
***
Stojíme na čarovných brehách bystrotokého Váhu. Tak ako luny tohoto tatranského pútnika valily sa prúdy krve po žilách mojich, lebo som s krásneho vršku pozeral na vyvolené mestečko slovenskej Thalie. Deň sa práve nachyloval k večeru. Bol to utešený pohľad na to čarovné okolie Váhu, na ktoré sme sa my teraz v tichom večerňom dumaní zahľadeli až nás hlasy zvona upomenuly, že je čas divadelným ochotníkom vtiahnuť do mesta. Nevítal nás síce nikto, ani by nikto nebol poznal v nás to, čo sme vlastne t. j. ochotníci, ale my sme predca s akousi hrdosťou a samoľubou vtiahli do mesta ako ochotníci. Zatiahli sme rovno k nášmu bratovi B. a poznali sme ihneď v jeho sestričke herečku — Borku. Naše rozhovory okolo samých príprav k divadlu sa točily, až sme cestou i rozhovorom unavení na odpočinok sa odobrali, tešiac sa na zajtrajšok, kde sa s ostatnými herečkami a ochotniciamí uvítame. Pán Potomský myslel na pani Sokolovú, kosci na svoje hrabačky, ja na všetkých týchto korunu — Evičku. Nastalo ticho; všetci usnuli; len ja som za veľa oči zažmúriť nemohol, a len čo som zaspal, už som sa videl na — prôbach.
Svitlo utešené ráno. Räd rädom sme sa predstavili našim spoluochotniciam a vzájomne sme sa s nimi obznámili. V tento deň sme mohli hneď prôby začiať a to čo viac na lešení divadelnom; ale niektorí prespolní herci ešte chybovali a jednej hrabáčky tiež ešte nebolo. Držali sme teda čítacú prôbu a po nej sa zabávali — až sa pekne minul deň.
Na druhý deň prišli všetci ochotníci. Maly byť dve prôby cez deň. Sídeme sa do dvorany divadelnej; vystúpi Evička s Borkou; no, a počínajú si hneď vtedy dobre! Predohra sa skončila. Za tým v bočnej chyži vedľa dvorany sporadujú sa už všetci k prvému deju, a medzi ních vpálim i ja dnu. Tu ma chytí môj priateľ B. za ruku a predstaví ma ešte nevídanej hrabačke Miline… Ja chcem chladnú urobiť poklonu a povedať to obyčajné: „Teší ma, že mám šťastie!“ — ale — pozrem na tú postavu aňjelskú, zahľadím sa do tej významnej tvári i — nemohol som slova preriecť, len som stal ako primrazený. Dívam sa, dívam na tú už do zmatku prichádzajúcu krásku, a čím viac sa na niu dívam, tým viac prichodím — do vytrženia. Všetko sa mi tak zdalo, akoby som túto Vilu už dakde bol videl, a verte mi, nikdy ju moje oko nevidelo. Divný to úkaz! ako čoby ten obraz krásy zrovna z môjho srdca vyňatým bol býval! Jednoduchá hrabačka ma cele očarila! Vystúpiť na divadlo — a trebas to len prôba bola — viacej mi nebolo možno; prôba sa na druhý raz odložiť musela. Ochotnice sa divily mojej premene a boly starostlivé, aby som len neochorel; hrabačka Milina bľadla, chvela sa ako osyka; moji bratia sa ale smiali a uškŕňali mezi sebou a šopkár šopkal: „Tak mu treba, z očú mu prišlo, na čo sa zahľadí na krásu!“ Ja som si len na bolenie hlavy sťažoval; ale krv sa divo prúdila po žilách mojích, v očach sa mi menilo, a bol som — vo vytržení.
