Читать книгу: «Výbor z lyriky», страница 4

Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti!

 
Nabok, vy jedných bolesti,
keď biednych tisícov chóry
na výslní slobody spievajú!
Na štít Ossianovec mohutný
udrel, a víťazstvom sa zmladily hory
a ozvaly radosťou z kraja ku kraju.
A pozor smutný
ešte na jazvách pút hrdzavých stojí
a slzou sladkou, radostnou ich hojí.
Od Dunaja ku slovenským horám
nadchnutie duše prejalo,
nadchnutím svätým prsia prekypely:
,Koniec nevoľným pohromám!‘
Tyranstvá tajno zubmi zaškripely.
Tak sa stalo. —
Zabudni mati, na bolesť pôrodu,
porodíš syna slobody!
Duch večný súdi: a zlatú slobodu
rodia si spolné národy!
Zabudni, sedľač, na svoje mozole,
malé máš síce, ale vlastné pole,
len chalupu máš, ale svoju vlastnú,
biednu máš minulosť, lež budúcnosť šťastnú.
Mať, na pôrodu zabudni stonanie,
nezrodilas‘ si rabské preklínanie!
Už spadly centy s chrbta shrbeného,
už vyšly hlasy z hrdla zamknutého;
k váhe poddaného kloní sa sloboda,
k váhe panskej pravda zbitého národa;
zákon jeden na stohlavú výsadu,
na zbraň vlastná päsť a vývod na vládu;
nie Rím, nie Augsburg, nie poddaný, nie pán
jedno, v dolmáne, v talári či v hune:
česť mu, kto verný krajan!
Česť kráľovi a svätej korune!
Sláva Hospodinu!
Hymny vyveďte, organy!
Zhučte, radostné tympany!
Pristavte čaše k miernemu vínu
a v štrngu jednom nech sa zaligotá
zákonná rovnosť a právna jednota!
Zažnite fakle, zasvietiť ľudu
von z tmy podlosti, von zo tmy bludu!
Zdvihnite čaše, smyť otcov vinu!
Poddaným ruku dávajú páni!
Zhučte, radostné tympany!
Hymnu sprevaďte, organy:
Sto ráz sláva Hospodinu!! —
Lež čo to dušou mojou preletelo?
Duch otrok — voľné telo!
Slovák rab — človek slobodný!
Ľud, slova ľudstva nehodný!
Kde ti je meno, kde česť, kde školy?
Želiar, cudzinec v drahej otčine,
slobodný v väzbách nevoli!
Hanba ti vravieť — spievať zrada;
tomu, čo Žida k prsiam privinie,
tys‘ málo viac od hoväda!
Sem ten trpký chlieb — sem moje jarmo!
Horkáže naša sloboda!
Dať sa prezývať „voľným“ nadarmo!
Nám je mena toho škoda! —
No, ale vedzte, bratia Maďari,
nie ste naši zbavitelia:
voľnosť vaša sú danajské dary,
kým nie ste naši priatelia!
„Vykupiteľ“ je sväté meno —
a plemeno,
ktoré z národov rabov robí,
samo je plemä poroby!
Uctiť Slovanstvo, uctiť národy;
ruka ruku nech umýva,
preč, pýcha a vládybažnosť,
jeden cieľ a jedna snažnosť,
voľnosť má byť spravodlivá!
Hurrah, sem ruku! — Strom slobody
pučí ä kvetom sa bujným osýpa;
keď Zjaria sa druhé stromy,
zakvitne i naša lipa,
a v jej tôni oddýchne si
i syn veľkého národa.
Hurrah!
Tresknite, diel sviatočných hromy,
až sa ozvú zmladené lesy
a z mŕtvych vstane národov sloboda!
Jeden zákon, jedna otčina!
Zahučte, zvony, k poctám Hospodina,
zhučte, radostné tympany!
Ctnosti synov smyjú otcov vinu!
Hymnu vyveďte, organy,
spravodlivému Hospodinu!!
 

Svornosť

 
Ticho je u nás; hej, mŕtve ticho.
Že mŕtve? Ba žijú telá!
Ale hýbavosť, duša života,
nevieme, kde sa podela:
Svorno je u nás, ako keď mŕtvi
ku mŕtvym svojim poľahnú,
čo jedni k druhým niekedy sotvy
v bratskom sa bozku už nahnú.
Ticho je u nás. Od riek ku horám
posteľ ohromná sa stlaje,
rieky v pokoji tečú ku morám,
háj s horou tíško si vlaje.
Utíchly žiale, i spravodlivá
žaloba stránok nedelí:
Slovensko svorne si odpočíva
na sedmospáčov posteli.
Ticho je u nás. Veď stíchly búre,
Slovensko drieme v pokoji,
rozbroja ostrožhavé pazúre
zatuply v samom rozbroji.
Niet slov závisti, zášti, sočenia,
písmeny značenej jedom;
studený pohľad vzájom si menia
sused so svojím susedom;
Ticho je u nás. Hádam čušíme
pod bičom prísnych osudov,
hádam vypustiť len sa bojíme
pred duchom, tým sudcom bludov.
Len v spodnej, hádam, srdca temnici
dujú kameň zlostné boje
a škripia ticho — ale v ulici,
v knihách — no, všade, ticho je!
Oj, keby radšej surmy hlásili,
rana na ranu padala,
žeby zsilnela sila zo sily,
víťazom znela pochvala!
Azda úprimné potom smierenie
prišlo by za statočný boj:
vraj, len z víťazstva koreňa ženie
haluz palmy, svätý pokoj!
Ale nie, Bože, nie ohňa cesty,
nie nástroj tvrdej oceli,
nedaj moc zvade a právo pästi —
jedni padnúť by museli:
sväzok veľkého kráľa Moravy
buďmež‘ od čiastky do čiastky,
tak veď nás k jasným výšinám slávy
svätou cestou svätej lásky.
Ale ďaleko Kanaan lásky,
kde nádej, viera už rodí.
Bratia, mocné sú šľachetných sväzky:
svornosť nech záveje brodí!
Potom už či boj, či pokoj: s Bohom,
nezhynú naše nádeje;
zaviatym slávy dávnej prielohom
svornosť prebrodí záveje!
 

Letel mladý sokol

 
Letel mladý sokol ponad Hron odhora,
čakala naň v horách zlatoústa zora:
nevzdychal, nežialil, len mu duša vädla,
len mu kedys‘ v hronské vody jedna slza spadla,
Spytuje sa zora: Sokolík, čo ti je?
Či hladom umieraš, či ťa orol bije?
Či ti strelec v poli krídelko poranil,
či ti Pán Boh šírym svetom prelietať zabránil? —
Krásna zora moja, hladu sa nebojím,
brok ma nedočiahne, pred orlom obstojím,
slobodno mi lietať v šírej sveta diali:
ale mi môj háj zelený vrahovia soťali. —
Drahý môj, nesmúť sa, že ti háj soťali,
veď oni môj zlatý zámok nezrúcali:
v ňom si poletujme ponad biedne svety,
tak žiaľ nikdy nezakalí naše šťastné lety! —
Oj, nie duša moja — sokol jej odvráva
— zámok tvoj zaplaví hromová mrákava:
sleť ty so mnou k stráňam srúbanej dúbravy,
v zlatom blesku tvojich očú háj môj sa zotaví.
Na jarabom hrdle sokola prikliata
ligoce sa slávou zorička zo zlata:
v očiach sokolových sladko sa uzerá,
pozlacujúc voľných krídel milencových piera.
Letel mladý sokol ponad Hron oddola,
letela zorička na hrdle sokola:
mrákava zablysla, skrížily sa strely
— ach, Bože môj, nad milými vody sa zavrely!